Keď sa mi niečo podarí, veľmi sa teším. Usmievam sa. Dnes prišla očakávaná správa. Chcela som to, išla som za tým, nevzdala som sa a podarilo sa. Šťastie a možno (neskromne priznávam) aj nejaké schopnosti a znalosti mi pomohli.
Vtancujem do autobusu. Nerozhodia ma ani puberťácke reči petržalských tínedžerov. Napätie opadlo, dobré správy majú na mňa blahodarný vplyv. Bus je poloprázdny, tak sedím a pozerám z okna a nemyslím vôbec na nič. Blížim sa ku škole, na prednášku sa dokonca teším. Cez cestu na zelenú prechádza strieborno vlasá babička s nákupom. Ide pomaly a predsa čulo. Pripadá mi milá. Určite kúpila vnúčatám niečo nehorázne sladké a dobré. Autobus ide smerom k nej a ja nestihnem ani vykríknuť, keď zrazu prudko zabrzdí a ozve sa rana. Babičku nevidím. Zmizla niekde pod obrovským vozidlom. Zakrúti sa mi hlava. Nie, to nemôže byť pravda, to sa mi len zdalo. Určite sa nič zlé nestalo! Ostatní cestujúci vystupujú, ja vychádzam posledná. Počujem, ako zúfalý šofér roztraseným hlasom cez vysielačku volá pomoc. „ ...bude treba sanitku...ja,...ja som ju zrazil!“ Je mi ho ľúto. Myslím na to, aký to musí byť strašný pocit, zapríčiniť nešťastie niekoho iného. Vyjdem z autobusu. Priznávam, mám strašný strach, že uvidím ten najhorší výjav... smrť. Šťastie v nešťastí zariadilo, že babička je pri vedomí. Síce krváca, ale hlavu už má obviazanú. Okolo nej čupia ľudia, ktorí jej poskytli prvú pomoc. Veľmi sa mi uľavilo, aj keď si uvedomujem, že ju to určite veľmi bolí. A zároveň ma prepadne úzkosť.
Niekoľkokrát sa ešte otočím a ako v tranze kráčam po chodníku smerom ku škole. Zachytím ešte sirénu sanitky. V hrdle mi vyschlo. Srdce mi tlčie ako o závod. Ruky vo vreckách sa mi trasú... Prichádzam do školy ani neviem ako. Snažím sa sústrediť na slová prednášajúceho, ale nedá sa. Len mechanicky píšem, čo diktuje, ale význam slov, ktoré ukladám na papier nevnímam. V hlave mi v rýchlych a hlučných víroch prúdia myšlienky, ktoré sa snažím márne odohnať.
Chcem uniknúť. Snáď mi dnešná joga pomôže. Kamaráti ma rozosmejú a naša skupinka je dnes pri cvičení výnimočne nedisciplinovaná. Na pár momentov zabúdam na to, čo sa stalo. Nádych, výdych. To je to jediné, čo je v tejto chvíli dôležité. "Život, to je nádych a výdych. Nádychom začína, výdychom končí." Minulosť už nezmeníme, budúcnosť sa nás teraz netýka. Relaxujem, aj keď udalosti predchádzajúcich hodín mi riadne narušili rovnováhu. Cvičiteľka dnešnú hodinu ukončí v smutnom duchu. Jej spolužiak zo strednej školy zomrel. Mal dvadsaťsedem rokov. Praskla mu žilka v hlave. „Nezabudnite, život je o inom ako o strese. Nenechajte stres, aby vám skazil život a nebodaj ho ukončil...Sústreďte sa na prítomnosť a tú si užívajte.“
Príjemnú únavu a zamyslenie preruší telefonát. Mne veľmi blízkeho človeka mladší brat je v nemocnici. Niekto ho pichol do brucha. Bez príčiny. Ale keby aj príčinu mal, tak čo? Aká príčina je dosť dobrá na to, aby niekto siahol druhému na zdravie, či dokonca na život?
Svet sa mi opäť krúti, v hrdle mám opäť sucho a ruky sa mi znovu trasú. Čo sa to deje?
Žijeme si v našich vlastných stereotypoch aj telenovelách. Zvyky, vzťahy, problémy, lásky, vášne, smútky. Život je úžasný kokteil. Chodíme po uliciach, vozíme sa v autobusoch. Nakupujeme pre svojich blízkych. Čakáme na zelenú. Snažíme sa, aby sme sa mali dobre a potom príde jeden okamih, často len zlomok sekundy a všetko môže byť inak. Náš život sa môže zmeniť neočakávane, prirýchlo, prikruto. Stačí chvíľka nepozornosti, stačí sa príliš spoliehať na zeleného panáčika na semafore, stačí byť v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste. Chvíľa kratšia ako lusknutie prstami a všetko môž byť inak a môže byť koniec.
Mám strach. Bojím sa, že takáto krutá náhoda postretne mňa a čo by bolo ešte horšie niekoho mne blízkeho. Alebo aj menej blízkeho. Alebo aj úplne neznámeho a ja budem pri tom a možno nebudem vedieť reagovať. Možno nebudem vedieť pomôcť.
Dejú sa aj pekné veci a niekedy sa mi darí. Ale aj zlé veci sa dejú. Nešťastné náhody sa dejú tiež. Prekvapenia, ktoré mi život ponúka, príjemné aj nepríjemné si nevyberajú vhodnú chvíľu. Nepočkajú na to, kým na ne budem pripravená. Kým stihnem všetko, čo som chcela. Neovplyvním ich. Nechcem žiť život tak, že ich budem očakávať a báť sa ich. Skôr naopak. Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, aké dôležité je prežívať každú sekundu tak, ako keby bola práve táto tou poslednou.
Taký ako ten dnešný je len jeden. Jeden deň, v ktorom cítim jeseň. Keď vzduch je žltý a vonia oranžovo. Keď znovu cítim vďaku. Vďaku za to, že tu môžem byť...Nádych, výdych.
