Bez nej by tento svet nemal zmysel. S ňou je každý kvet farebnejší, slnko žiarivejšie, tráva zelenšia, škola príjemnejšia. Už je skoro pri mne. Šťastie by som dokázal rozdať celému mestu a aj tak by som stále mal dosť na to, aby ma živilo ďalší rok. Prišla tá chvíľa.
Zastavila pri mne a objala ma. V tom momente tam pre mňa už nebola žiadna plná chodba ale nekonečno a v ňom len my dvaja. Cítim v dlani niečo, čo tam ešte pred chvíľou nebolo a nie je to jej dlaň... je to papier. Čo sa deje? – rozmýšľam. Niečo mi hovorí ale ja ju nepočujem. Mysľou som inde. Čo je na tom papieri? Mimovoľne ho zdvíham k očiam a otváram. Niečo mi brzdí ruky. Prečo? Čo je to? Sú to jej dlane. V návale nádeje z jej dotyku som precitol.
„Bude to tak lepšie pre oboch.“ počujem jej hlas. Tieto slová ma opäť vytrhnú z reality. Nič nevnímam. Počujem ich znova a znova. „Bude to tak lepšie pre oboch. Bude to tak lepšie pre oboch. Bude to tak...“ Čo bude lepšie pre oboch? Mám to chápať ako koniec? Nechcem prísť o túto dokonalú osobu a chvíle s ňou. S koncom nesúhlasím! Nepodarí sa mi ukecať ju? Nejako ju presvedčiť? Je vôbec ešte možné pokúšať sa o to?
Moment! Toto nemusí byť koniec! Myseľ sa mi pomaly vracia späť do tela. Začínam pomaly vnímať. Počujem zhon na chodbe. Vracia sa mi aj zrak. Zisťujem , že to, na čo sa pozerám sú nohy. Pomaly dvíham pohľad. Stále stojí predo mnou.
Dívam sa do jej krásnej tváre, no niečo je iné. Niečo nie je ako vždy. Prezerám si každý milimeter tej nádhery, až som prišiel na tú zvláštnosť. Jej hlboké oči sú plné sĺz. Je to ten najhorší pohľad, aký môže byť. Plačúca dokonalosť. „Neplač. Prosím.“ No ona ma so slzami v očiach objala akoby to malo byť naposledy a potichu povedala „Prepáč.“
Čas, ktorý som trávil s ňou bol nádherný. No toto je posledná spoločná chvíľa. Nechcem aby skončila. Nikdy.
Už tomu nezabránim. Prichádza profesorka.
Je koniec.
