Táto úvaha zabúda na fakt, že keď je niekto krásny, zdravý, silný a inteligentný, tak do biedy sotva upadne. Nik nie je dobrovoľne chudobný alkoholik bez strechy nad hlavou. Žobrákom sa človek stane tak, že sa niečo pokazí. Stane sa niečo v jeho samotnom vnútri, niečo sa zlomí v jeho duši a človek upadne.
Môže sa to prihodiť úplne každému. Môžeme mať nehody, môžeme mať mozgové príhody, môžeme zbankrotovať, môžeme prepadnúť alkoholu... Možno sa pozbierame a možno aj nie. Možno nám pomôžu dobrí ľudia a možno sa od nás všetci odvrátia. Ale istota, že ani v biede nezomrieme od hladu alebo od zimy je mimoriadne silným faktorom. Istota, že žiaden človek neumrie hladom je výsadou civilizovanej spoločnosti. Sme presvedčení, že v 21. storočí a v strede Európy musí byť spoločnosť natoľko solidárna, aby mal každý jeden jej člen garantované životné minimum a základnú zdravotnú starostlivosť. Kto chce viac, musí sa snažiť. Sme presvedčení ale aj o tom, že existujú určité skupiny ľudí ako napríklad osamelé matky alebo invalidi, ktoré si zaslúžia vyššiu mieru solidarity ako len životné minimum.
Zdalo by sa, že základné istoty jednotlivca sú dôležité len pre neho. No vytvárame civilizovanú spoločnosť a odmenou za civilizáciu je fakt, že nežijeme v časoch nepokojov vyvolaných masami v núdzi. Tak sa ukazuje, že plošná solidarita je zárukou stability spoločnosti a my sa môžeme oprostiť od pocitov premrhaných peňazí, ktorými tak často trpia klasickí pravicoví politici. Okrem toho sa smieme oprostiť aj od pocitov nadradenosti a názoru, že vytvárame vrstvu, ktorá od nás závisí, čo sú postoje, ktoré obľubujú zas ľavicoví politici. Jednoducho chápeme, že stabilita niečo stojí.
Teda len na zopakovanie. Istota, že s jednotlivcom bude spoločnosť solidárna v čase jeho biedy, je druhým najdôležitejším faktorom pri hľadaní osobného šťastia človeka, ale aj stability civilizovanej spoločnosti. Na druhej strane ale nesmie táto istota obmedziť snaženie jednotlivca.
