V očiach akejkoľvek slovenskej vlády za posledných 20 rokov (?) sú učitelia a učiteľky skutočne paidagogos, teda otroci čo učia deti. Vláda vyčkáva, pretože si myslí, že učitelia do štrajku nepôjdu. Vedia, že sú príliš chudobní a nemôžu si ho dovoliť. Nuž ale...čo ak sa na Slovensku stane zázrak a do neobmedzene dlhého štrajku sa zapojí až 90 % učiteliek a učiteľov? Kľúčové v tomto budú hlavne základné a materské školy. Ak vydržia len dva tri týždne, tak má táto vláda a všetky budúce problém, ktorý bude vyvierať z problémov rodičov. Rodičia, daňoví poplatníci, si budú musieť zaobstarať pre svoje deti stráženie a tým pádom budú roztrpčení, nazlostení a nespokojní. Niekto si síce zabezpečí babku, niekto babysiterku, niekto bude môcť zobrať deti do svojej práce, niektoré mamičky sa dohodnú a budú sa striedať pri strážení a niekto si bude musieť zobrať dovolenku, ale ak to bude štrajk dlhý, tak to začne rodičom spôsobovať dlhotrvajúce problémy, na ktoré nie sú zvyknutí. Štrajk spôsobí problémy hlavne stredným vrstvám, ktoré nemajú peniaze na platenie babysiterky, prípadne ich babka a dedko sú ďaleko. Okrem riešenia stráženia detí, si začnú určite klásť aj otázku, kam putujú ich dane. Možno nakoniec začnú premýšľať o problémoch v školstve aj rodičia, čo školu vnímali ako niečo samozrejmé, v tom horšom prípade, ako nutné zlo. Možno si položia otázku, či naši politici majú naozaj záujem o kvalitné vzdelanie ich detí, alebo načo sa tu prinajmenšom dvadsať rokov hráme.
Možno si spomenú na predvolebné evergreeny politických strán, možno si spomenú aj na Čaplovičové predvolebné vyhlásenie, že - "Školstvo je priorita priorít!" . Možno si uvedomia, že tie priority sú po voľbách už dávno v ritintinti, možno postrehnú v správach, že je dôležitejšie dať (z rozpočtu školstva!!!) pánovi Kmotríkovi na Národný futbalový štadión 50 miliónov €, iným pánom 150 miliónov € na Národné dopravné informačné centrum (inak ja to mám už dávno zadarmo na smartphone v googlemaps), 33 miliónov € na rekonštrukciu tak veľmi preveľmi potrebného kaštieľa v Rusovciach, 70 miliónov € na podporu vysušeným poľnohospodárom, 8.6 milióna € biednej farmaceutickej firme na výrobňu vakcín a mohol by som pokračovať v písaní miliónov, ale lepšie to napísal pán Sloboda v Trende. Inak som po prečítaní článku od pána Slobodu napočítal aj so štadiónom 450 miliónov € investovaných do nepriorít. Na zvýšenie platov učiteľov a nepedagogických zamestnancov je potrebných okolo 150 miliónov €...
Rozhodnutie o ostrom štrajku sa veľmi rýchlo blíži. Čo ak teda učitelia naozaj pôjdu nielen do viacdňového, ale rozhodnú sa ísť do časovo neobmedzeného štrajku? Dovolím si ďalej bohapusto špekulovať.
Ak učitelia do štrajku pôjdu, budú mať následne vážny problém. Nebudú mať peniaze na jedlo, bývanie, dlhy. Rodičia budú mať tiež problém - čo robiť so svojími deťmi? Politici budú aj naďalej tvrdiť, že nie sú peniaze a problém mať nebudú. Možno potom bude musieť prísť k nejakej dohode a to medzi učiteľmi a rodičmi, pričom vláda bude medzitým kontrovať strašením učiteľov. Možno následne začne v školstve fungovať trh, ktorý doteraz v školstve nefungoval a ak, tak len v okrajovej deformovanej podobe.
Čo ak chudobní štrajkujúci učitelia začnú každé ráno pred školou uzatvárať s rodičmi napríklad "Dohodu o vykonaní práce", teda o strážení a učení ich detí? Pokiaľ viem, tak nikde v zákone nie je napísané, že štrajkujúci učitelia nemôžu uzavrieť "Dohodu o vykonaní práce" s rodičmi. Verím tomu, že ak by sa niekoľko chudobných učiteľov rozhodlo podnikať vo sfére vzdelávania, tak určite by sa do mesiaca našli zákazníci. Po roku štrajku by tých zákazníkov pribudlo ešte viac. Po dvoch troch rokoch by sa počet záujemcov o vzdelávanie a stráženie detí stabilizoval. Viacero podnikajúcich učiteľov by sa po čase dohodlo a otvorili by si vlastné súkromné školy. Ceny za vzdelávanie (a stráženie) by sa líšili od regióna k regiónu, od mesta k dedine a od kvalitného učiteľa k nekvalitnému. Ak by štrajk trval rok dva, tak po čase by sa vyprofilovali kvalitní učitelia a tí nekvalitní by si museli nájsť inú prácu. Došlo by aj k takému javu, že učiť by mohol aj ten, kto nemá pedagogické vzdelanie. Verím tomu, že by to riadne premiešalo karty a konečne by sme na Slovensku mali reformu školstva. Škoda, že k takému javu dochádza zrejme len po kolapse spoločnosti, či civilizácie a pri opätovnom novom budovaní štátu, civilizácie.
Učitelia "dohodári" by si prenajali priestory, založili školy a trh by začal určovať cenu ich služieb. Stačí sa pozrieť na bazoš, kde v sekcii služieb je vidieť, koľko berú za doučovanie matematiky učitelia. Od 5 do10 € na hodinu na jedného žiaka. Ak by učiteľ dohodár "nazberal" viac žiakov, tak cena by išla pre rodiča samozrejme dole. Po dlhšom čase by mnohí rodičia prišli na to, že vzdelávanie ich detí je drahá záležitosť, pretože by v tom boli sami. Ono totiž na školstvo sa skladáme všetci. Aj tí čo deti ešte len budú mať, mali, či v smutnejších prípadoch, nemôžu mať.
Bohatí ľudia, ktorí nekradli, mali šťastie a vlastnou poctivou prácou sa dostali k bohatstvu, vedia veľmi dobre, aké dôležité je kvalitné vzdelanie. Určite nebudú ľutovať investovať peniaze do vzdelania svojích detí. Stredná vrstva, chudobnejší a veľmi chudobní samozrejme budú mať smolu, ale zas dôjde k pozitívnemu javu, že si začnú oveľa viac ceniť vzdelanie a budú brať učiteľov naozaj vážne. Nájdu sa samozrejme aj takí, čo sa na vzdelanie svojich detí vykašlú a do školy ich nedajú. Po dlhšom čase s tým začnú mať problém tí šťastnejší a bohatší. Tí totiž túžia po stabilite a pokoji a nevzdelaní chudobní ľudia im ho nezaručia. Kruh sa uzavrie a bohatí budú nástojčivo žiadať verejné a samozrejme kvalitné školstvo.
Mimochodom, ak by sa táto moja fikcia uskutočnila, tak nepotrebujeme žiadnu reformu školstva, všelijaké kreditové hlúposti, atestačné nezmysly, tabuľkové platy, metodické centrá, inšpekcie. Vrátime sa naspäť k začiatkom. Dobrý učiteľ bude ten, ktorý dokáže naučiť, a basta! Rodič sa nebude pýtať, či učiteľ má 15 alebo 60 kreditov, rodiča nebude zaujímať koľko školení v Tatrách absolvoval, rodiča bude zaujímať len jedno -či svoje peniaze nevyhodil von oknom a či jeho dieťa napreduje! Po dvoch troch rockoch sa vyprofilujú na trhu vzdelávania kvalitní učitelia a učiteľky. Tí schopní budú zarábať viac, tí menej schopní menej a tí neschopní pôjdu kade ľahšie. Konzervatívci a liberáli budú mať orgazmus a socialisti budú trpieť depresiami.
Vynára sa mi ale v hlave ďalší dôsledok procesu " štrajk = dohoda s rodičmi = inkasovanie na ruku= ???". Mnohí rodičia si povedia, že prečo majú platiť dane štátu, keď za ne nemajú adekvátne služby? A možno neostane len pri kladení otázok. Čo ak prestanú tým nenažratým politickým a byrokratickým pijaviciam platiť dane? Ak áno, tak to by bol buď civilizačný postup vpred, prípadne vzad. Záleží na spôsobe, akým sa to stane. Ja viem, poviete si, veď neplatičov daní začnú postihovať,buzerovať a zatvárať! No ale čo ak by sa tak stalo organizovane, naraz, v jeden deň, v celej republike? Ja viem, štát má monopol na násilie, ale čo ak sa napríklad len 50 % obyvateľov rozhodne neplatiť dane a DPH a čo ja viem ešte čo? Všetkých pozatvárať nie je možné a represia bude v keli. Bez prelievania krvi, bez demonštrácii, bez okupácie parlamentu. To by bola krásna revolúcia! Vláda a parlament ostane po roku dvoch bez peňazí, budú z nich len šašovia, čo si budú chcieť niekde požičať. Mimochodom, ešte k tej represii. Viete o tom, že na bezpečnosť, teda na políciu, ide na Slovensku 141 % priemeru EÚ a na školstvo len 80 % priemeru EÚ v pomere k HDP. Graf nájdete tu.
Nakoniec vývoj dospeje k bodu, keď ľudia pochopia, že je potrebné začať odznova a uzavrieť Novú spoločenskú zmluvu. Zoberú si príklad z Islandu a napíšu novú Ústavu. Po nejakom čase neistoty, turbulencií a bohužiaľ zrejme aj chaosu, vznikne naozajstná decentralizácia a ľudia sa konečne začnú zaujímať o veci verejné a nebudú sa ako idioti rozčuľovať o 19:00 pri správach.
Samozrejme, to čo som tu písal je možno pre niekoho krásne, naivné a pre niektorách zrejme poriadne uletené. Ale keď ja som idealista a rojko a zrejme nepatrím na toto miesto a do tohto storočia (inak páčilo by sa mi USA koniec 18. a začiatok 19. storočia) . Ale čo ak...
