Je veľmi podstatné, na akých základoch postavíme budúcnosť poľnohospodárstva. A to môže byť postavené len na obnove miestneho spracovateľského dodávateľského reťazca. Bože chráň, aby to znamenalo za každú cenu z farmy na vidličku alebo investičné a intervenčné deformácie. Pre niekoho je zložité odlíšiť sociálne a od socialistického, ale podstata je v zločineckej a násilnej diskvalifikácii roľníckeho hospodárenia a nevyhnutnej spoločenskej podpory k zmene. Zatiaľ sa toho veľa nezmenilo. Len komunistov a ich progresívnych reštaurátorov nahradili progresívni mutanti.
Posledný identifikovateľný krok do hrobu nášho poľnohospodárstva a vidieka je kolektivizácia. Všetko po tom sú len dôsledky. Môže si rozprávať kto chce čo chce. Vtedy došlo k ekonomickému a sociálnemu rozvratu.
Pretože komunisti sa nestratili, objavili sa ako novovytvorený progres. Prilepili na seba generáciu diskvalifikovanú postsocialistickým školstvom, elektronickým smogom, virtuálnym chaosom a vlastnou nekritickosťou.
A s nimi aj kompletne vymletý program akejsi reformy a transformácie poľnohospodárstva.
Bludy, ktoré sa šíria nie sú ničím iným ako progresívnym ( rozumej aj liberálnym ) programom kolektivizácie vidieka celkom logicky oprášeným z čias socializmu a obohateným o devastačnú spoločnú európsku poľnohospodársku politiku.
Topiaci sa aj slamky chytá. Potom tu máme rôzne progresívne bludy ako potravinová sebestačnosť a investičný dlh.
Je pravdou, že sto krát opakovaná lož sa stáva pravdou. Jednoduché ale účinné. Ak niekomu, kto nepamätá roľnícke hospodárenie a jeho prirodzenú podstatu ľudskej existencie a nevyhnutnú základňu dostatku potravín, budete ťažko vysvetľovať, že nedostatok potravín je cieľ a progresívna politika jeho nástrojom.
Za prvé tak, ako ju prezentuje ministerstvo - potravinová sebestačnosť neexistuje. Existuje dostatok alebo nedostatok potravín. V zmysle progresívnej demagógie ide o snahu navodiť pocit nedostatku. V dnešnej dobe úplného potravinového blahobytu. Iba skutočne sprostý prípadne veľmi progresívny môže tomuto bludu uveriť. Ale nedostatok potravín nestojí na sebastačnosti.
Problémom je zneužívanie tohto boľševického termínu. ktorým sa merala dostupnosť základných potravín, aby bolo možné prekryť celkový nedostatok a nerovnomernú distribúciu potravín. V tomto zmysle by potravinovú sebestačnosť asi nechcel nikto.
Za druhé - investičný dlh je blud vymyslený tými, ktorí ho úmyselne virtuálne vytvorili - korporácie a konglomeráty. Samozrejme, žiadny investičný dlh neexistuje. Ide len o fabulovanie a modelovanie potenciálneho získania čo najväčšieho dielu podpory a dotácií. Overený model blízky vydieraniu.
Skutočne neviem za akým účelom máme dotovať virtuálne diery spôsobené globálnym pohybom kapitálu a tovaru. Tak najprv sme im umožnili obsadenie celého trhu a nekontrolovaný zisk, sprevádzané likvidáciou vidieka a roľníckeho hospodárenia a teraz ich treba ratovať. Túúúúdle.
Investičný dlh je v skutočnosti premárnený objem súkromných investícií a sprenevera už existujúcich podpôr. Tak nech sa premenuje investičný dlh na premárnený a rozkradnutý bank.
Mutanti, ktorých splodila demokratická ľavica, sa nás snažia presvedčiť, že dnešný agrosektor je progresívny. Presne tak ako v čase komunizmu a potom jeho reforiem. Keďže sme na hranici rozpadu poľnohospodárstva a potravinárstva, dnes sa dá za progresívnu vyhlásiť a predať každá blbosť.
Dnes je to verná kópia socializmu. Pôda je okupovaná, centralisticky nastavená, riadená oligarchiou, odstrihnutá od miestnych pomerov. Katastrofa.
Hospodárske celky s orientáciou na kradnutie a trvalú štátnu podporu - je vlastne stav od päťdesiatych rokov do dnes.
Nás by však mala zaujímať hlavne budúcnosť. A tá je formovaná v zmysle vyššie uvedeného. Ako všetci vidíme, progresívnym vôbec nevadí zločinecký pôvod. Nič na tom nemení ani reštitúcia pôdy, pretože k reštitúcii hospodárstiev nedošlo. A ukradlo sa hlavne to. Stačí, že sa dá ísť na hotové.
Na rozdiel od Poľska a Maďarska sme odstránili roľnícke hospodárenie. Preto ani nemáme žiadnu reálnu silu vytlačiť celospoločensky nezmyselné veľkoplošné hospodárenie, ktoré je len okupáciou. A bohužiaľ situácia sa permanentne zhoršuje a orientácia na dotačný parazitizmus sa ešte zvyšuje. Možno všetko zlé je na niečo dobré. Pre všetkých nikdy nebolo a roľníci nedostali vôbec nič, ale už sa začínajú žrať aj megaparaziti a korporácie.
Vstupom do únie sme podpísali potravinový testament, že sa prispôsobíme spoločnej poľnohospodárskej politike. To znamená, že podliehame režimu spoločného trhu, ktorý ale nie celkom kopíroval voľný trh. Do toho času ma to v podstate ani nezaujíma. Je to memorandum globálneho a korporátneho biznisu so štátmi.
Čo ale nie je v poriadku, je zachovanie kolektivizovaného spôsobu hospodárenia na pôde s vážnymi ekonomickými, sociálnymi a spoločenskými zmenami vidieka. Mimo iného aj likvidácia primárneho dodávateľského reťazca potravín - a to samozásobenia. Ak niekto tára o potravinovej sebestačnosti, tak si neuvedomuje, že tára o vlastnej neschopnosti modelovať schému dodávateľského reťazca začínajúceho u schopnosti samozásobovania potravinami.
Totiž v prípade ( ne ) dostatku potravín nejde vôbec o nejaký štátny alebo národný kvantitatívny vzorec. Ide o bohapustú schopnosť vojsť do špajze a mať pre dostatok jedla. Mimochodom v prípade krachu dnešného modelu nepomôže ani vymyslená fráza - potravinová sebestačnosť, pretože podľa tejto demagogickej frázy ide o množstvo produkcie, čo znamená pri dnešnej progresívnosti všetko možné, len nie zaručenie sebestačnosti.
