Pliaga družstevného roľníctva ničila a ničí slovenský vidiek.

Písmo: A- | A+

Pomaly ale isto ostáva len zopár pamätníkov skutočnej spoločenskej genocídy hospodáriacich roľníkov. Bohužiaľ, ani zmena spoločenského zriadenia nepriniesla likvidáciu tohto nezmyselného spôsobu zaberania pôdy

Pomaly ale isto ostáva len zopár pamätníkov skutočnej spoločenskej genocídy hospodáriacich roľníkov. Bohužiaľ, ani zmena spoločenského zriadenia nepriniesla likvidáciu tohto nezmyselného spôsobu zaberania pôdy. A zachovala aj triedu týchto "pokrokových" okupantov pôdy.

Tento zločinecký asociálny produkt totality zničil všetky pozitívne hodnoty slúžiace ako protipól hospodárskej a kultúrnej globalizácie.

Verejnosť musela rešpektovať násilne presadzovaný model kolektivizácie riadený štátom a dnes musí tolerovať jeho udržiavanie. Bieda družstevného roľníctva vychádzala jednak zo samotného ideologického základu spoločného vlastníctva a jednak zo svojej neschopnosti vytvoriť ekonomicky profit a udržateľnosť.

Nakoniec, na rozdiel od hospodáriacich roľníkov, bola táto okupačná úderka za socializmu aj teraz štedro sponzorovaná dotáciami. Takže vidíme stále to isté.

Produkciu, ktorá svoju pridanú hodnotu vymaže hneď na začiatku, ako záloha za osivá a hnojivá alebo predaj už na koreni. A potom už len lup z podpory.

Úchylní makroekonómovia ako bábky v rukách korporácií nám tu posúvajú grafy a tabuľky, z ktorých sa nikdy nikto nenajedol. A ak to nevychádza, premaľujú grafy a prepíšu tabuľky. Je zo tak, slovenská verejnosť je na vôdzke a miesto potravín sa im dostáva kŕmenia. A to je možno pre niektoré potraviny a ich kvalitu silné slovo.

My musíme vedieť kam vidiek smeruje. My sa musíme na tomto formovaní podieľať. Ale všetko smeruje k jednému byrokratickému dirigizmu, ak nie diktatúre. Všetko je prepočítané na likvidáciu nezávislého a slobodného hospodárenia a nahradeného spolkami za účelom okupácie pôdy.

Ono nie je celkom pravda, že pôda je tovar. To isté platí pre strom, vodu. A ak teda všetko predáme ako tovar, povieme nakoniec čo - vypredané ? S pôdou sa nikde nehazarduje tak ako u nás. Stále je to to základ pre výrobu potravín. A k tomu patrí prostredie, ktoré túto výrobu umožňuje. U nás sme sa rozhodli, že prenecháme pôdu okupantom, aby nás následne pripravili aj o miestny rozvoj a sebestačnosť.

To by mal byť koniec tejto epochy. Namiesto toho vidíme predsedu vlády a ministra pôdohospodárstva na spôsob totalitných vládcov symbolicky oživovať veľkoplošné poľnohospodárstvo. To je teda integrita s programovým vyhlásením vlády.

Dali pečiatku na funus vidieka. Dedina umrela. Ostali len sídliská obkolesené okupovanou pôdou. Neexistuje žiadny vzťah medzi pôdou a miestnou verejnosťou. Všetkými silami sa nám snaží moc nahovoriť, že je to tak správne, že budujeme modernú poľnohospodárku výrobu. Hovno budujeme. Prepadávame sa stále viac a viac do otrokárstva pod vedením euromaniakov.

Nikdy by som nepovedal, že sa únia prepadne do takého koloniálneho marazmu. A nikdy by som nepovedal, že máme okolo seba toľko bezcharakterných kolaborantov, ktorí vymenili svoje pohodlie a profit za svojprávnosť a identitu. Ale pozrime sa , aké indívíduá modelujú verejný priestor.Česť ich pamiatke.

Z vidieka je vytláčané úmyselne a s podporou vlády roľnícke hospodárenie, samosprávy rezignovali na ochranu hospodárstiev a samotná sociálna a demografická situácia diskvalifikuje poľnohospodársku činnosť. Teda okrem trvalej devastácie pôdy priemyselnými poľnohospodárskymi podnikmi. Sedíme na časovanej bombe, ktorú niekto úmyselne načasoval.

Nepriehľadné betónové ploty ako bariéra pre ekosystém a sociálnu integritu, chýbajúce chovy zvierat a sady, nezmyselné sídliská na úkor hospodárskych budov. Možno by človek uveril vyššie uvedeným úchylom a maniakom, ak by presný opak nevidel v hospodársky vyspelých krajinách., Roľnícke hospodárstvo sa je základom potravinovej bezpečnosti a miestnej sebestačnosti. A to nie len v potravinách ale ako lokálne hospodárske a sociálne celky. A my budujeme sociálne podniky a naháňame ľudí do automobiliek. Česť práci blbci.

Vidiek ako taký skončil. Zabili sme ho družstevným roľníctvom a bezbrehým konzumným šialenstvom. Stratili sa obydlia a hospodárske budovy. Nahradilo ich sídlisko bungalovov a rekreačných domov. Vytlačili sme všetky formy ako hospodárskej tak ak sociálnej formy existencie vidieka. Nikdy by som neveril, ako sa dá manipulovať s verejnosťou a aký to má devastačný účinok. Pre zopár zbohatlíkov sme zlikvidovali vidiek.

Je potrebné ochrániť vidiek pred úplným preseknutím vzťahu medzi pôdou a obyvateľstvom. Tento nepriaznivý stav sa prejavuje v totálnej zmene štruktúry obyvateľstva a hospodárstva - práve v prospech hospodárskej a kultúrnej globalizácie. Preto nie je jasné, ako spôsobilá úderka vedie tento štát, ktorý sa nevie s touto skutočnosťou vysporiadať.

Tam kde funguje družstevné roľníctvo, dochádza k strate hodnotovej orientácie v súvislosti so vzťahom k pôde. Tým pri rozdrobenosti vlastníctva dochádza k absolútnemu prerušeniu vzťahu vlastník - pôda a k efektívnemu využívaniu podpory.

Hospodárenie roľníkov vôbec nemusí byť niečo anachronické, tradičné, nemoderné. Naopak, staviame úmyselne bariéry medzi funkčný model poľnohospodárstva len pre osobné a skupinové záujmy nie pre záujem verejný.

Všetky súvisiace hodnoty a pozitívny vplyv na spoločnosť boli odovzdávané z generácie na generáciu. Preto je možné konštatovať, že rozpad sociálnej a hospodárskej podoby poľnohospodárstva po roku 1948 je aj rozpadom štruktúry našej spoločnosti. A následne aj štátu.

Je potrebné sa zbaviť rezíduí kolektivizácie. Toto nie je problém ekonomický. To je problém sociálny, ale rozhodujúci pre existenciu života na vidieku. Družstevné roľníctvo nakoniec nikdy nebolo sociálnym podnikom, ale krutým zdratím vidieckej verejnosti z kože.

Kým budeme snívať o našej potravinovej sebestačnosti prostredníctvom tých, ktorí defraudovali podpory, predbehne nás aj Burundi. Je neuveriteľné, že aj akože demokratická krajina sa môže v nejakej oblasti približovať viac Severnej Kórei ako hospodársky vyspelým štátom. Aj s jej vodcami.

Jednoducho sa musí nastaviť a definovať verejný záujem, ktorý nie je to isté ako záujem developerov a finančných skupín. Musí sa nanovo definovať chránené hospodárenie pre obnovu a hlavne rozvoj poľnohospodárskej činnosti na vidieku. Je nevyhnutné raz pre vždy skoncovať s mocou okupantov pôdy, ktorý dnes aktívne poľnohospodárstvo riadia a pôdu kupujú. Preto už dnes im treba dať podmienky, za ktorých sa na pôde bude podnikať. . Nie ako protiústavné obmedzenia práva vlastníkov. Ale ako nevyhnutný predpoklad miestneho hospodárskeho a sociálneho rozvoja.

Je bolestivé, ako sa ľudia zbavujú pôdy. Je to pochopiteľné vzhľadom k drobeniu pozemkov. Nie je ale pochopiteľné, že samotný štát podporuje už raz definovaný zločinecký systém.

A tak si tu ideme akosi slepou ulicou, na čele bruselská jazda a za ňou konzumne ukojená verejnosť, ktorá ani netuší kam vlastne vezieme náklad.

Ono za to v podstate môžeme sami. Nevieme ako vyzerajú konvenčné potraviny, nevieme z čoho sa vyrábajú, akú majú mať vôňu a chuť. Nevieme ako vonia pôda a hnoj je viac nadávka ako základ úrodnosti pôdy .

Vidiek sa nemôže zmeniť na sídlisko. Alebo lepšie povedané, ťažko doplatíme na to, ak budeme modelovať vidiek ako spoločenstvo konzumentov a rekreantov. Poľnohospodárstvo sa zmenilo do takej miery, že nie sme schopní vytvoriť udržateľné produkčné celky.

Pre našu krajinu je rozhodujúca stabilita. A dnes je takmer isté, že bezhraničná a centralizovaná industrializácia je cestou k otrockej závislosti. Ak nemáme v rukách inovačnú základňu, potom je to len otázka času kedy dôjde k úplnému podrobeniu.

Ak sme sa dali na cestu únie, potom sa únia alebo zmení z progresívnej barbarskej diktatúry na konzervatívne spoločenstvo krajín, alebo sa jej historická úloha - v prípade prirodzeného a pluralitného vývoja končí.

Ale taký už sme. Kým sa z niečoho spamätáme, je takmer neskoro. To len že 29. august.

Skryť Zatvoriť reklamu