Všetky vedecké a odborné poznatky naznačujú, že vidiek je v súvislosti so svojim hospodárskym a sociálnym určením diskvalifikovaný. Vyľudňovanie a demografický vývoj predurčuje zánik vidieckeho spôsobu života a hospodárenia.
Čím viac si človek študuje Strategický plán SSP 2023 - 2027, ktorý predložilo ministerstvo pôdohospodárstva do Bruselu, tým viac je zreteľná odchýlka od stratégie spoločenstva.
Preto zrejme aj dochádza k nepochopeniu našej stratégie úniou, pretože to je stratégia zachovania kolektivizovaného poľnohospodárstva, obchádzania rozvoja vidieka, podpora veľkoplošnému poľnohospodárstvu a tým finančných skupín a priemyselnej poľnohospodárskej loby.
Že to nie je normálne to vieme dávno. Nenormálne ministerstvo ako sekretariát SPPK však nemá schopnosti realizovať stratégie vo verejnom záujme.
Jedným z obrovských deficitov stratégie je orientácia na miestne pomery a myslenie v malom. Nakoniec toto myslenie nemôžeme chcieť od fiškálne mysliacich mutantov a sociálne degenerovaných bankárov.
Paradoxom je, že nie je potrebná ani žiadna revolúcia. Stačí ak ministerstvo začne robiť to čo má, stane sa ústredným orgánom štátnej správy a nie sekretariátom agrobarónov , finančných skupín a lobistov.
Paradoxom je, že skutočný stav nie je výsledkom žiadnej štátnej politiky a stratégie ale biznis plánom skupín a jednotlivcov - za kapitulácie štátu.
Obdobie 2023 - 2027 je rozhodujúcim pre záchranu miestneho hospodárenia na pôde masívnym financovaním digitálnej a inovačnej obnovy malých a rodinných hospodárov. Akákoľvek finančná orientácia na priemyselné poľnohospodárske podniky znamená jej spreneveru v kaviarni.
Slovensko je 70 rokov na slepej ulici. Tí, ktorí ho tam doviedli sú tí istí, ktorí dnes lamentujú nad stavom poľnohospodárstva a vidieka. Nenažranci, ktorí vidia len lup štyroch miliárd určených na obnovu vidieka. Paraziti, po ktorých ostane holá step a púšť. Plody kolektivizácie , násilia a zločinu pokračujúceho do dnes.
Stojíme pred vážnou úlohou. Vrátiť pôdu do rúk hospodáriacich roľníkov, podporiť ich a žiadať trvalú starostlivosť o pôdu. Vyhnať z nej parazitov a žiadať od nich vrátenie spreneverených financií v podobe náhrady škody spôsobenej devastáciou cudzej pôdy.
Čiastkové ciele stratégie sú paškvilom a nedostatočné. Naopak sumarizujú celú rôznorodú a neporovnateľnú skupinu hospodáriacich subjektov so snahou preferovať zelené ciele, ale bez existencie konečného prijímateľa - vidieckeho hospodárstva. Je to cesta k zabetónovaniu nefunkčného a neproduktívneho poľnohospodárstva za súčasnej definitívnej likvidácie potravinovej sebestačnosti.
Neexistuje reálna ochrana kultúrneho dedičstva v podobe podpory zachovania tradičných hospodárstiev, vrátane stavieb – ktoré môžu slúžiť ako príklad usporiadania roľníckeho hospodárenia a neexistuje ani reálna ochrana hospodárstiev pred mestským a rekreačným spôsobom bývania. Naopak - vidiek je v defenzíve voči ministerstvu prerastenému metastázamy kolchozníctva.
Štátnej stratégii chýba flexibilita a krízový manažment v prípade narušenia globálneho potravinového reťazca, reálna sebestačnosť je na úrovni 5 % a do štatistickej úrovne 40 % propagovanej ministerstvom ju dopĺňajú len hodnoty monokultúrnej produkcie bez spojenia so spracovaním.
Každý pokus o dereguláciu alebo zjednodušenie nasleduje ešte prísnejšia regulácia a normalizácia. Až sa normalizujeme všetci.
Dnes keď sa dá vidieť svet bez prekážok je zrejmé, že nie sme v poľnohospodárstve a vidieku v únii. Tak by sme sa tam láskavo mohli konečne dostať. A dnešná stratégia ministerstva nás vedie viac k progresívnemu socializmu, normalizačnej totalite a ich výdobytkom - nedostatku a závislosti.
