V poslednom čase sa roztrhla sieť s agendami - zelená dohoda, z farmy na vidličku. Spozornel som hlavne, keď sa o to začali zaujímať žraloci z Wall Street. A súčasne môžem povedať, že zelenú dohodu v našej činnosti revitalizácie roľníckeho hospodárenia máme trvale a je našou samozrejmou súčasťou. Aj bez agendy. Myslím, že tieto agendy nie sú ničím iným, ako administratívne a byrokratické manifesty. V konečnom dôsledku len komplikujú prirodzený evolučný proces hospodárskeho vývoja a technického pokroku.
U nás začala zelená dohody bágrovaním 40 ročnej vegetácie. Za účelom budúceho ozelenenia. To znamená, že ešte ani nezačala plniť svoju funkciu a už sa stala industriálnym obojkom a k tomu sa odborník na poľnohospodárstvo Vlčan kompromitoval svojim asi omylom z vidličky na farmu.
Preto je treba hlavne zo strany hospodáriacej verejnosti vnímať tento pamflet bruselských byrokratov ako ohrozenie miestnej výroby a hospodárstva. Nikto opakujem nikto v chudobnejších regiónoch únie nemá ani nebude mať na rozsiahle inovatívne a digitálne investície, ktoré bude treba draho kúpiť.
To znamená, že faktor jedna - závislosť na hospodárskych veľmociach je viac menej istá. Toto ani nemusíme riešiť. Pokiaľ sa zachová pôvodný ekonomický rozmer únie a voľného trhu, tam nemáme ani možnosti ani nárok.
Ale je tu faktor druhý a to je preukázateľná kolaborácia politickej reprezentácie a štruktúr štátnej správy. A to považujem za problém.
Po skúsenostiach s uplatňovaním potravinového práva od roku 2004 sa obávam podobného scenára. Ak ste si prečítali potravinové právo únie, všetko bolo OK. Ale až ho začala uplatňovať slovenská štátna správa a kolaboranti pripravení Bruselom, bolo po radosti.
Požiadavky nad rámce nevyhnutného, osobitný výklad. To prinieslo v jednom prípade pokus o nacionalizáciu a administratívnu ochranu slovenského, čo skončilo katastrofou a v druhom prípade nekritickou podriadenosťou a kolaboráciou, čo prinieslo rozvrat a zánik miestnej hospodárskej aktivity.
Preto považujem za samozrejmosť, že zelenú agendu budeme musieť aplikovať ako model toho, čo máme dosiahnuť a nie ako model toho čo máme robiť.
A ono to celkom tak nevyzerá. Skôr je to presne o záväzkoch, ktoré už dnes nesú pečať industriálneho teroru. Preto považujem túto dohodu síce za reálny fakt a realizovateľnú, ale len za predpokladu zvyšujúceho sa administratívneho a byrokratického nátlaku.
Preto považujem po skúsenostiach z uplatňovania európskeho potravinového práva za nevyhnutné, že vymedzená časť sociálneho a ekonomického rozvoja miestnej a regionálnej úrovne musí ostať mimo vplyvu centrálnej administratívy. Ide hlavne o rodinné a roľnícke hospodárenie a jeho ochranu a súčasne o vymedzenie takej potravinovej sústavy. ktorá bude bez uvedeného vplyvu centralizovaných a špecializovaných inštitúcií. Nastavená v rozsahu a rozmere, podliehajúcej autorite miestneho spoločenstva a samospráv na úplne iný rozmer a rozsah.
V týchto globálnych a centralizovaných podmienkach, keď na ministerstvách a aj na ministerstve pôdohospodárstva sedia úchylní makroekonómovia, zviazaní podstatou závislosti na jednotnej mene a centrálnej banke a popri nich bruselskými croissantami skorumpovaní kolaboranti s prepranými mozgami na úradoch, nebudeme vedieť udržať ani minimálnu svojbytnosť a suverenitu.
Ono je to dôležití aj preto, že ešte sa nenarodil génius, okrem demagógov a kolaborantov, ktorý by mohol zaručiť, že projekt únie je konečná stanica. Naopak, stále viac sa treba orientovať na prípadný krach tejto momentálne sa rozpadajúcej ríše byrokracie a závislosti.
