Sme Tatran, sme späť...v druhej lige

Keď sa pred sezónou v Prešove hovorilo o hornej šestke, mnohí fanúšikovia si možno povedali, že ambície konečne zodpovedajú veľkosti klubu. Nový štadión, návrat do Niké ligy, silná fanúšikovská základňa, zaujímavé mená v kádri a veľké vyhlásenia vedenia. Po rokoch trápenia sa mal Tatran konečne stabilizovať medzi slovenskou elitou.

Realita však dopadla úplne inak.

Horná šestka? Realita bola boj o prežitie

„Jednoznačne by sme mali byť blízko toho, aby sme sa bili o prvú šestku a boli v strede tabuľky,“ vyhlásil pred sezónou tréner Jaroslav Hynek. Micheľ zase hovoril o vízii stabilného účastníka Niké ligy bojujúceho o hornú šestku v horizonte troch až piatich rokov. „Rozdiel medzi MONACObet ligou a Niké ligou je dosť značný, takže tomu sme podriadili aj našu prácu počas leta. Boli sme často kritizovaní, že veľa hráčov odišlo, ale futbal je dnes biznis. Ak je tam príliš veľa sentimentu, tak na konci toho príbehu môžu byť slzy a my sa chceme týmto slzám vyhnúť. Nehovorme len o jednoročnom cieli, rád by som sa na to pozrel z dlhodobejšieho hľadiska a horizontu 3-5 rokov. Verím, že Tatran bude stabilným účastníkom Niké ligy bojujúcim o hornú šestku.“ 

Dnes tieto slová pôsobia skôr úsmevne a slzám sme sa aj tak nevyhli. Vyjadrenia to boli pekné, ale skutočnosť bola úplne iná. Už počas prvých kôl sme zistili, že klub ide do sezóny absolútne nepripravený. Celý problém totiž nezačal až na jar, ani pri trénerských zmenách. Začal sa už v lete pri skladaní mužstva.

Tridsaťjeden hráčov a žiadny systém

Tatran vstúpil do sezóny s neuveriteľne širokým a nesúrodým kádrom. Klub mal na konci sezóny na svojej súpiske až 31 hráčov. Viac ich mal iba Trenčín. Pre porovnanie, Slovan získal titul s 26 hráčmi, Košice mali hračov 27 a Michalovce 26.

Z majstrovského tímu druhej ligy zostalo iba pár mien:
Menich, Šimko, Kotula, Regáli, Sagna či Olejník.

Zvyšok sa prakticky rozobral a nahradil desiatkami nových hráčov, z ktorých mnohí prišli bez formy, bez zápasovej kvality alebo si proste prišli pekne zarobiť na východ našej republiky. Na papieri pred sezónou tie mená možno vyzerali zaujímavo. Realita na ihrisku však ukázala niečo úplne iné. Stačilo sa pozrieť na zápasy Slovnaft Cupu proti Starej Ľubovni, Púchovu či Liptovskému Mikulášu. Tam sa pekne ukázalo, že väčšina týchto hračov by mala problém dominovať aj v druhej lige. Nikto netvrdí, že by sa hráči, ktorí vybojovali titul v druhej lige dokázali presadiť aj v Niké lige, ale káder sa mal kvalitne doplniť a nie urobiť takýto radikálny rez bez koncepcie a riadneho skautingu.

Tím nakoniec ťahali hráči z druhej ligy

Paradoxne, najlepšie výkony počas sezóny podávali práve hráči, ktorí si postup vybojovali ešte v MONACObet lige. Menich, Olejník, Regáli či Kotula boli kostrou tímu prakticky počas celej sezóny. K nim sa pridali niektoré vydarené posily ako Bondarenko na jeseň či Taraduda s Medvedevom na jar. Veľkým pozitívom bol aj Begala, ktorý často pôsobil ako jediný hráč schopný držať stred poľa pohromade. Lenže ani on sa nemohol "roztrhať“. Za záhadných a bližšie nešpecifikovaných okolností skončil v klube Denis Potoma, ktorý mohol byť kreatívnou zložkou, ktorú Prešov za celú sezónu nenašiel.

Na druhej strane prišlo obrovské množstvo sklamaní. Balodis, Römling, Tatolna, Morim, Sigeev, Ukhan, Barbosa, Harrison, Wolsztynski či Juritka zaostali ďaleko za očakávaniami. A mali sme mať pri týchto hráčoch vôbec nejaké očakávania? Mnoho z nich boli iba hráči, ktorých vo svojich bývalých kluboch nechceli a preto prišli do Prešova. Len si pozrime štatistiky ofenzívnych hráčov, ktorí v tejto sezóne v Prešove pôsobili.

Takto som sa vyjadril o asi najlepšie zarábajúcom prešovskom hráčovi 11.6.2025. Medzitým dal Sylvestr v druhej lige 22 gólov a stal sa kráľom strelcov. V Niké Lige by ich asi toľko nedal, ale mohol byť lacnejší a verím, že 6-7 gólov by streliť dokázal.

Eufória zakryla realitu

Prvú polovicu sezóny držala Prešov nad vodou najmä eufória po postupe a fantastická atmosféra okolo klubu. Tatran dokázal vyhrať na Slovane, doma poraziť trápiacu sa Trnavu a na ihriskách súperov zbierať bodíky za remízy.

Lenže postupne sa začala ukazovať realita. Chýbal systém a herná identita.
A keď odišla forma hráčov ako Regáli, Bondarenko či Begala, mužstvo sa rozsypalo. Následne ich v jarnej časti svojimi výkonmi vymenili Taraduda Medvedev a miestami Souček so Simonom, ale poslední dvaja spomínaní nedokázali mať stabilné výkony. Tatran prakticky nedokázal odohrať dva kvalitné zápasy po sebe. Každý náznak zlepšenia prišiel iba v krátkych úsekoch a následne sa všetko vrátilo do starých koľají.

Na konci sezóny treba zdôrazniť, že z 32 ligových zápasov dokázal Tatran Prešov vyhrať iba šesť. Ak budeme konkrétnejší, proti súperom z dolnej šestky vyhral z 20 zápasov len tri (dvakrát proti Skalici a raz Košice). Práve dôležité zápasy Prešov nedokázal zvládať a potvrdilo sa to aj v poslednom kole proti Komárnu. Mužstvo navyše strelilo iba 29 gólov, čo je najmenej v celej lige. V priemere tak dávalo len 0,9 gólu na zápas, čo je naozaj tragická bilancia. Na strane druhej, mal Prešov najlepšiu obranu spomedzi všetkých tímov v skupine o udržanie sa. Už len tu môžeme vidieť, že nepremienanie šancí a slabé zakončenia zmarili šance na udržanie sa. Nie, rozhodcovia neposlali Tatran do druhej ligy. Prešov sa tam poslal sám.

Skupina o udržanie sa (zdroj: sofascore)

Trénerský chaos

Jaroslav Hynek prišiel do Prešova už v minulej sezóne a doťukol prácu, ktorú odviedol Marek Petruš. Už vtedy Tatran nepôsobil práve najlepšie, ale po postupe sa Hynek udržal pri kormidle. Avšak iba do šiesteho kola. Takto sa k ukončeniu spolupráce vyjadril Micheľ: ,,Čakali sme, že štart do sezóny bude lepší, hoci úvod bol fajn. Skôr išlo o zápasy so Skalicou a Trenčínom, ktoré už neboli také dobré. Výkony nemali zlepšujúcu sa tendenciu, pritom išlo o tzv. šesťbodové stretnutia a najmä v Skalici sme mali vyhrať. Vnímali sme to tak, akoby z kabíny nebol dostatočný tlak na hráčov a chýbala im vôľa pobiť sa o dobré výsledky.“  Každý, kto dianie okolo klubu sledoval bližšie, vie, že príčinou Hynekovho konca neboli len výkony na ihrisku, ale aj jeho správanie a určité nemenované prehrešky.

Po jeho odchode prebral mužstvo Vladimír Cifranič a priniesol závan čerstvého vzduchu. Jeseň zakončil na výbornom ôsmom mieste. No vedenie klubu počas zimnej prestávky zaspalo na vavrínoch a videlo sa v hornej šestke. Zlý skauting a prehnané zmluvy sa odzrkadlili hned v prvom zápase jarnej časti.

Po základnej časti sa téner Cifranič rozhodol svoje pôsobenie v Prešove ukončiť s týmito slovami ,,Traja skúsenejší slovenskí hráči prišli za mnou, aby som si to rozmyslel. Ja som však bol rozhodnutý a nechcel som svoje rozhodnutie zobrať späť. Nebolo to tak, že mi to napadlo cez prestávku, rezonovalo to vo mne už dlhodobejšie. Vedel som, že niečo treba spraviť a takto som sa rozhodol. Niektoré veci sa musia v Prešove zmeniť. Výber hráčov, skauting, a tak ďalej. Nejaká hráčska kvalita tu je, ale či je to dosť? Nebolo to však len o kvalite, nás zrážali hlavne individuálne chyby, po ktorých išla psychika hráčov dole a potom nehrali uvoľnene."

Potom prišiel ďalší omyl v podobe angažovania trénera Kostelníka. Jeho pôsobenie bolo od začiatku sprevádzané chaosom, konfliktami a zlou atmosférou. Kvôli starým sporom vzniklo napätie medzi ním a Stanom Šestákom, čo vyústilo do verejných statusov a ďalšieho rozdelenia klubu.

Namiesto toho, aby sa Tatran spojil v boji o záchranu, pôsobil ešte rozbitejšie. Vyjadrenie Kostelníka ,,Nebol som veľmi stotožnený s tým, že prídem do Tatrana, lebo vieme o čo ide, ale bolo mi povedané, že Stano Šesták s tým súhlasí, tak som prikývol. Potom sa stalo, čo sa stalo, napísal status. Myslel som, že sa spojíme všetci pre Tatran, lebo nás čaká náročný koniec sezóny a toto bolo podľa mňa podpásovka, preto som zvažoval všelijaké možnosti. Toto sa nerobí. Ja som sa do klubu netlačil, nepotrebujem to. Ale toto je v prospech futbalu a Tatrana Prešov? Myslel som si, že sa spojíme a pôjdeme všetci spolu. Máme nádherný štadión, skvelých fanúšikov i fantastických ultras. A toto?"

A práve pre tieto žabomyšie vojny, nerozumiem, prečo nedostal oveľa skôr priestor Erik Havrila. Mladý tréner, pod ktorým začalo mužstvo konečne pôsobiť organizovanejšie a futbalovo živšie. Možno práve on mal dostať šancu hneď po Cifraničovi. Erik Havrila je perspektívny tréner a s lepším kádrom, ktorý by nebol psychicky totálne na dne, to mohol pokojne zachrániť. Pevne verím, že práve on ostane ako hlavný tréner aj v dalšej sezóne.

Veľa peňazí, málo kvality

Šepká sa, že na platy hráčov išlo mesačne približne 155-tisíc eur. Priemerne to vychádzka okolo päťtisíc eur na hráča. Ak je to pravda, o to horšie celé pôsobenie Tatrana v sezóne vyznieva. Nehovoriac o dlhu, ktorý by mal byť približne 500 000 €. Klub totiž nepriniesol systém, žiadnu stabilitu ani dlhodobejšiu víziu. Prišlo obrovské množstvo hráčov, no málokto reálne posunul kvalitu mužstva. Počas zimnej prestávky sa mal káder radikálne preriediť a vhodne doplniť. Zimné posily Bernát, Taraduda a Medvedev do tímu výborne zapadli a boli ťahúňmi jarnej časti. Avšak ako som už vyššie spomínal vypadnutie nespôsobila iba katastrofálna jarná časť sezóny.

Sú však veci, ktoré si zaslúžia pochvalu

Napriek všetkému by bolo nefér vidieť iba negatíva. Nový štadión je nádherný. Fan shop, zápasový program či sprievodné aktivity okolo domácich stretnutí posunuli klub výrazne dopredu. To najlepšie, čo Tatran počas sezóny mal, boli práve ľudia na tribúnach. Domáce návštevy, atmosféra, ultras aj výjazdy patrili k absolútnej špičke ligy. Prešov ukázal, že futbalové mesto stále žije. Zápasy Niké ligy a Slovnaft Cupu navštívilo počas sezóny užasných 87 383 divákov. O to viac mrzí, ako sezóna dopadla.

Ultras Tatran 1898 (zdroj: Ján Matis)

Klub však musí začať komunikovať lepšie

Veľkou kritikou počas celej sezóny bola aj komunikácia klubu. Fanúšikovia často netušili, čo sa deje so zranenými hráčmi, v akom stave je káder alebo aké sú reálne plány vedenia. V dnešnom futbale jednoducho nestačí pekný štadión a sociálne siete. Ľudia chcú cítiť, že klub je otvorený a transparentný. A to v Prešove chýbalo. Celú sezónu pekne zhrnuli statusom na facebookovej stránke Ultras Tatran 1898, pod ktorý sa podpisujem.

Čo ďalej?

To je dnes asi najťažšia otázka. Ako bude Tatran vyzerať v ďalšej sezóne? Koľko hráčov zostane? Príde ďalšia masívna obmena kádra, alebo platové škrty u súčasných hračov? Bude chcieť niekto z hráčov ako Regáli, Bernát, Bondarenko ostať aj v druhej lige? Nájde sa nový majiteľ? Podarí sa klub finančne stabilizovať?

Pretože ak sa nezmení spôsob výberu hráčov, skauting, športové riadenie a celkové fungovanie klubu, Tatran môže veľmi ľahko zostať zaseknutý v druhej lige. A to by si Prešov ako mesto ani jeho fanúšikovia rozhodne nezaslúžili.

Na záver sa asi najlepšie hodí jedno jednoduché konštatovanie:

Tatran má štadión prvej ligy, fanúšikov prvej ligy a skvelú históriu. Teraz ešte potrebuje majiteľov a vedenie, ktoré zabezpečí chod hodný tohto tradičného klubu.

Zdroje: sport.sk, futbalnet.sk, denniksport.sk, sofascore.com