Jednoducho, pred cestou som veľa nepil. Peruánci sú zvyknutí, že keď to na nich príde, zakričia na šoféra aby zastal a bez okolkov vystúpia von a uľavia si. Viem si živo predstaviť, keby sa to stalo v autobuse na Slovensku. Všetci by boli nacapení na oknách a sledovali čo sa deje. Vo väčšine peruánskych autobusov toalety sú. V tých diaľkových je to nutnosť. Prekonávanie vzdialeností sa počíta na hodiny. Pre vašu predstavu uvediem pár príkladov. Z Limy do druhého najväčšieho mesta Arequipa sa autobusom dostanete asi za 18 hodín. Do Puna, ktoré je východiskovým miestom k jazeru Titicaca, je to ešte dlhšie – až neuveriteľných 22 hodín cesty. Podobne je to aj z hlavného mesta do Cusca. Ak by sme sa vybrali opačným smerom, napríklad do mesta Tumbes, dostaneme sa tam za 16 hodín. Tumbes je historicky veľmi významné miesto, pretože sa tam v roku 1528 po prvýkrát vylodil dobyvateľ inkskej ríše Francisco Pizarro so svojimi vojakmi.
Jazierko uprostred oázy.
O štyri hodiny neskôr sme teda dorazili do mesta Ica, kde sme si stopli taxík, ktorý nás odviezol do neďalekej oázy. O taxíkoch v Peru ešte budeme písať, pretože je to veľmi zaujímavá téma. Teraz spomeniem iba fakt, že taxík, ktorý nás viezol do Huacachiny nebol Daewoo Tico. Na toto auto som alergický. Aj tak sme sa museli riadne potisnúť, keďže nás bolo šesť.
Huacachina je jedinou oázou na púšti v Južnej Amerike. Jazierko, obklopené palmami a piesočnými dunami dotvára atmosféru tohto miesta. Žije tu približne 200 stálych obyvateľov, ktorí poskytujú ubytovanie pre turistov vo svojich hoteloch, či hosteloch. Turisti, ktorých tu nájdete, tam prišli z rovnakého dôvodu ako vy. Popreháňať sa na piesočných dunách v buginách a vyskúšať sandboarding. Koncom 19. storočia bola oáza prakticky neobývaná. Až Talian Angela Perotti objavil medicínske vlastnosti vody a piesku z lagúny, vhodné na liečbu kožných a reumatických ochorení.
Bugina, na ktorej sa môžete preháňať po púštných dunách, skutočný adrenalín. Samozrejme šoféruje skúsený vodič :)
Sandboarding je rýchlo sa rozvíjajúci druh aktivity, ktorý už má svoje pevné miesto v Peru, Austrálii, či Japonsku. História tohto športu siaha tisícročia do minulosti, keď ľudia v Egypte oslavovali šmýkaním sa na piesočných dunách. Základom je sandboardová doska, veľmi podobná tej snowboardovej a odvaha. Potom už stačí iba nájsť tú správnu dunu a spustiť sa. Tá najvyššia sa nachádza v blízkosti mesta Nazca a meria 2070 metrov. Cerro Blanco. Do púšte vás vyvezú skúsení sprievodcovia na svojich autách – buginách. Pripravte sa na krkolomnú a rýchlu jazdu, kedy budete mnohokrát doslova letieť vzduchom a vrieskať. Prosím vás pred jazdou nejedzte a poriadne sa pripútajte. Sprievodcovia poznajú púšť v blízkosti Huacachina ako svoju dlaň a na požiadanie vás vyvezú na tie najvyššie duny, z ktorých už potom môžete kĺzať na sandboardovej doske.
Sandboarding, je to paráda. Davidovi to ide aj na nohách, ja radšej po ležiačky.
Návštevu oázy Huacachina veľmi odporúčam. Môžete to zároveň spojiť s návštevou ostrova Islas Ballestas, ktorý jej útočiskom významných morských živočíchov, medzi nimi aj tučniakov. Na skok z oázy je to aj k tajomným obrazcom v Nazca.
Pohľad na vysvietenú Huacachinu v noci. (foto Jeff V and Tyler Depke, www.tylerdepke.com)
