Dokončenie úvodu z 1.časti:
Táto kniha by mala byť venovaná tým, ktorí nevedia, prečo Slovensko dopadlo tak ako dopadlo, ale chcú sa to dozvedieť. Ja osobne, na rozdiel od môjho otca, sa neodvážim hneď vyhlásiť definitívny verdikt. Ja si myslím, že by malo byť úlohou umenia podsunúť, prepašovať ľuďom pravdu vo forme metafor a príbehov. Lebo podľa mňa, dnešná verejná mienka je natoľko zdeformovaná, že každý človek si musí dávať pozor na to, čo vysloví. Aj keby to pre niektorých vyznelo ako zbabelosť, pre mňa je to tá najmúdrejšia opatrnosť. Ja si myslím, že táto kniha by mala slúžiť na to, aby zmenila verejnú mienku, aby ju preorientovala na triezvejší spôsob hodnotenia. Táto kniha má povedať HOLÚ PRAVDU, v tom s otcom súhlasím. Ale ja nemienim písať pre seba. Naším spoločným cieľom je, aby sa naše úvahy dostali k ľuďom. Nepíšeme ich pre seba. Tak vás prosím, skúste sa trochu nad tým zamyslieť a možno, že sa vám táto duálnosť knihy zapáči. Aj keď teraz, keď toto píšem, neviem, či sa tieto slová vôbec dostanú na verejnosť. A pravdu povediac, ani by som za nimi vôbec nežialil.
Ale prejdime k veci. Táto kniha je výlučne o Slovensku. O Slovensku v poslednom polstoročí. Je orientovaná na anonymný príbeh človeka, ktorý sa stal korunným svedkom všetkého, čo tu prebiehalo. Tento človek pracoval v 70 a 80 rokoch v televízií v Bratislave, a potom z nej dobrovoľne odišiel. Nebol v komunistickej strane a vlastne ho odtiaľ teoreticky cez rôzne intrigy vykopli. A potom, zrazu prišla nežná revolúcia. Vyzeralo to ako sen. Nikto nič nevedel, nič netušil. Aj tí študenti v uliciach kričali len pre to, lebo nemuseli ísť do školy. Celý prevrat takého silného režimu v Československu spravil „kurič a herec“. Režim, ktorý zabíjal, odsudzoval všetkých, ktorí mu odporovali, len tak z ničoho nič padol. Také paradoxy? Však to nemohla byť skutočnosť. Áno, áno, bol to len sen. A keď sa zrazu človek prebudil, zistil, že to žiadny sen nebol. Je na ulici, možno aj z vlastného presvedčenia. Ale, je tu ešte jedna otázka. Čo to vlastne bol za sen? Akože to všetko bola pravda, akože sa ľuďom v hlavách zamieňa pravda s lžami a klamstvá s pravdou? Ako je možné, že sa vôbec také niečo stalo?
Poviem vám, ako to je možné. Celé to bol len sen. Sen v tom, že to bolo len divadlo. Divadlo v tom, že je to lož skrývajúca sa za zdanlivou pravdou.
Musíte sa vžiť do tejto situácie. Možno ste to zažili. Revolúciu. Možno ste medzi tými, ktorí jej uverili. Možno ste medzi tými, ktorí jej neveria ani dnes. A možno ste medzi tými, ktorí ju v pivnom bare zorganizovali. Teda, možno. Vyberte si medzi tými tromi... Alebo, nie ste medzi tými, ktorí dodnes nevedia čo sa stalo? Je jedno kto ste. Ak ste medzi tými štyrmi skupinami, je táto kniha venovaná vám. Je venovaná všetkým. Všetkým, celému slovenskému národu. My neobhajujeme komunistov. Nie, vôbec nie. Boli to práve tí, ktorí zradili celý národ. My neobhajujeme komuniznus. Nie, bez neho by možno žiadna revolúcia nebola, možno by tu bolo ako vo Francúzsku, alebo vo Švajčiarsku, kde minimálne sto rokov žijú ľudia bez veľkých zmien. A nebol by tu taký neporiadok. A neobhajujeme ani kapitalizmus. Bez neho by možno veľa obyčajných ľudí nebolo bezdomovcov. Štát by nebol zadĺžený o 600 mld USD. Nie, keby sa ľudia nezačali deliť, nebolo by tu nič z toho spomenuté. A práve preto my obhajujeme ľudí. My nechceme rozdeľovať, aby sa medzi sebou začali hašteriť a z tej hádky profitovali tí zlí. My chceme spájať. Spojiť ľudí za jednu vec. Za morálku, ľudské práva a spravodlivosť. Pretože keď nie je morálka, je neobmedzená sloboda. Každý si robí čo chce a ohrozuje intelektuálny život ľudí. Pretože keď nie sú ľudské práva, je neobmedzené vykorisťovanie. Jedni ohrozujú fyzický život druhých. Pretože keď nie je spravodlivosť, je beztrestná spoločnosť. Každý robí zle, lebo ho nečaká sravodlivý trest a ohrozuje tým aj duchovný, tak aj celý život človeka.
Myslím si, že to by stačilo. Poďme trochu triezvejšie.
I. Kapitola
Detstvo
2.Vek: 3-6 ročný 1951-1954
Z otcovej strany som svojich starých rodičov nepoznal, nakoľko zomreli skôr ako som sa narodil. Dedo zomrel ešte za prvej svetovej vojny v Španielsku, stará mama zostala s ôsmimi deťmi sama a ešte sa starala o ďalši dve deti, siroty od nebohej sestry. Môj krstný otec bol brat môjho otca, ujo Aladár, raz na moje narodeniny mi kúpil vreckový nožík, celý som bol bez seba, chránil som ho ako oko v hlave. Žil vo Zvolene a stretli sme sa len zopár krát v živote. I keď deti boli z viacčlennej rodiny, nestretávali sa tak často ako by sa patrilo. Na otcovi bolo cítiť jeho urtpenie v živote, sirotinec a pretĺkanie sa sám životom, bol tichej povahy, veľa toho nenarozprával, ale pamätám si jeho príbeh z vojny. Moj starší brat Kamil sa narodil v roku 1944, v tej najväčšej trme-vrme v Klenovci. Keď ho viezli z nemocnice domov, zažili nálet a bomba vybuchla blízko vlaku, ktorý sa vykolajil. Všetci sa rozpŕchli, narazili na partizánov a tu zažil jeden veľký zážitok. Jedna delostrelecká rota slovenskej armády bojujúca na strane fašistov dostala rozkaz aby sa premiestnila na vyvýšeninu a odtiaľ mali páliť na postupujúcu sovietskú armádu. Otec už v tom čase bol u partizánov a zúčastnil sa jednej partizánskej akcie. Keď sa delostrelecká rota presúvala cez les, veliteľ partizánov im išiel oproti a otec s ďalšími išli po bokoch v lese. Veliteľ partizánov vyzeral ako celkom bezvýznamný drevorubač, postavil sa pred rotu delostrelcov a predstavil sa im ako Paľo, potom dodal, som partizánsky veliteľ. Povstalecké územie bolo posiaté partizánskymi odielmi, navrhol im pridať sa k partizánom. Hovoril, že v týchto lesoch, každý strom strieľa, zodvihol pravú ruku a spoza stromu sa vynorilo desať partizánov, medzi nimi aj otec, ktorí zodvihli ruské samopaly k oblohe a spustili dávku. Následne Paľo zodvihol ľavú ruku a z ľavej strany sa rovnako spoza stromov vynorilo ďalších desať partizánov, taktiež zodvihli ruské samopaly k oblohe a spustili jednu salvu. Na chvíľku nastalo hrobové ticho, pre voakov to bolo ako večnosť, už dlhšiu dobu viacerí frfľali prečo sa nepridali k povstaleckej armáde. Na ich prekvapenie samotný veľiteľ sa k voakom prihovoril úplne iným tónom, než očakávali. V krátkosti im vysvetlil, že už prišiel ten vhodný čas aby sa pridali na stranu povstalcov. Vojaci s radosťou prijali toto rozhodnutie a od tejto chvíle bojovali na strane povstalcov. Vraj to bolo pre nemeckých voakov veľké prekvapenie, keď z vyvýšenej pozície začali naši páliť z diel do ich radov. Neostalo im nič iné len dať sa na ústup, potom prišli Sovieti. Podľa otca to bol veľký obrat, nakoľko Nemci nepočítali s tým, že im zasadia taký úder priamo z tylu. Pamätám si na toto jeho rozprávanie, lebo otec bol hrdý, keď tento motív použili neskoršie vo filme Vlčie diery.
Moje detstvo som prežil v pohraničnej časti Bratislavy Karlovej Vsi, po starom Karldorf. Bola to viac dedinka ako mestská časť s prekrásným okolím vinohradov, lúk, lesov a Dunajom. Každé ročné obdobie malo svoje čaro, ale najkrajšia bola jar, keď začalo všetko kvitnúť a lúky na pasienkoch boli samý nádherný kvet. Prebúdzanie prírody zo zimného spánku sprevádzali rôzne vône lúčnych kvetov. Náš dom stál na Devínskej ceste, kúsok za hostincom Riviera smerom na Devín. Z oblokov sme hľadeli na rameno Dunaja a dovideli sme aj na lode, ktoré plávali po veľkom Dunaji, vždy sa chveli okná a bzučali sklá od vibrácii ľodných skrutiek, hlavne nákladných lodí. Dunaj bol mojím detstvom, chodili sme k ramenu vždy keď sa dalo, celý rok. Každý rok, krátko po mojích narodeninách 11. júna, prišiel prvý letný deň a blížili sa školské prázdniny. Každý rok sme sa tešili na prázdniny, lebo sme ich strávili väčšinou pri Dunaji. Chodievali sme sa kúpať do malého ramena, svoje miesto sme mali hlavne na hrádzi, ktorú vystavali vodárenskí pracovníci aby lepšie rameno Dunaja zadržiavalo vodu a tak sa mohli naplniť studne umiestnené na ostrove deliaci malý Dunaj od veľkého. Pre nás deti to bol raj na zemi, lebo celé leto sme sa kúpali a hrali pri Dunaji. Plávať som sa naučil jednoducho tak, že starší chalani ma jednoducho hodili do vody a smiali sa ako sa topím, vedeli kedy nastal ten pravý okamih, ako aj vedeli že sa neutopím ale naučím sa plávať. Tak sa aj stalo, že som skrátka vedel plávať z minúty na minútu. Aj jeseň mala svoje čaro, vtedy sa zakladali ohne a zo suchého spadnutého jesenného lístia sme dýmili na celú dedinu. Jesenné lístie bolo dobrým materiálom aj na maskovanie bunkrov, ktoré sme stavali zo spadnutého dreva v rôznych priehlbinách a maskovali sme konármi a lístím. Pri Dunaji sme poznali každý kameň, každý strom. Nechýbali ani detské šarvátky s deťmi z blízkeho okolia zvaného longitálu alebo cigánska dolina. Niekedy naše hry na vojnu prešli do ozajstných bitiek, samozrejme v detskej rovine, ale padali aj facky a lietali zauchá. Súťažili sme kto mal najkrajšie vystrúhaný samopal z dreva alebo komu sa pištol podobala tej ozajstnej. No a v zime to zase nastalo obdobie korčuľovania, malé rameno zamrzlo takmer každú zimu a bolo dosť veľké a rozsiahle na korčulovanie, od lodenice Kajakklub až po longitál cigánsku dolinu to bolo dobré dva kilometre. Zima bola neobyčajne očarujúca vďaka Dunaju, stromom a kríkom, ktoré nádherne žiarili keď napadol čerstvý sneh. Okrem korčuľovania sme mali aj ďalšie zábavy, najmä sánkovanie z brehov vedľajších ulíc. Tá najstrmejšia bola u Kopčových, tam sme sa spúštali strmhlav rovno na cestu.
Ale ako deti z povojnového obdobia sme mali aj iné „radosti“, pre naších rodičov naopak starosti. Vojnový materiál. Stačilo sa trochu hlbšie prejsť po lesoch a pri troche šťastia sme našli všetko od nemeckej karabíny, samopalu až po ruský guľomet s tanierovitým zásobníkom. Pre nás deti, najmä chlapcov, tieto objavy boli veľmi vzrušujúce a doborodružné. Aj keď sa o tom nesmelo hovoriť, skoro v každej domácnosti mali deti poschovávané takéto „hračky“. Rodičia netušili, že sme v pivnici mali schovaný nemecký samopal s niekoľkými zásobnikmi, pušku ba dokonca niekoľko revolverov. Druhá skrýša bola v takzvaných kvérnach, vojenských bunkroch, či už nemeckých alebo našich. Cez Karlovu Ves viedla hranica pred vojnou ale aj po vojne. Moja pamäť siaha tak do mojích 5-6 rokov, a živo si pamätám, že keď sme išli do mesta tak konečná zastávka električiek bola pred hostincom Riviera. Tam bolo aj hraničné pásmo, pohraničiari kontrolovali každého, kto vykročil smerom na Devín. Neskoršie posunuli hraničné pásmo k malej vodárni na Devínskej ceste, asi o jeden kilometer smerom na Devín, postupne sa hraničné pásmo posúvalo bližšie ku skutočnej hranici, ktorá viedla stredom veľkého Dunaja. Potom bola rampa asi v strede medzi Karlovou Vsou a Devínom, tam stáli dva baráky vojenských kasárni. Ako deti sme boli s pohraničiarmi vždy za dobre, vozili sme sa vo vojenských autách a prechádzali sme sa s nimi popri Dunaji. Ale rovnako tak boli aj časy keď sme ich vedeli nahnevať. Naše povolené pásmo bolo len rameno malého Dunaja, ďalej sme nesmeli. Bol to taký nepísaný zákon. Vedeli sme, že na ostrove občas vyleteli signálne rakety, tak sme chceli vedieť ako to funguje. No a samozrejme, ako deti, sme sa raz v lete odvážili pozrieť aj na zakázané miesta na ostrov Sihoť, ktorý delil malé rameno Dunaja od veľkého. Pohraničiari tam mali naťahané signalizačné drôty, takže si môžete domyslieť čo nasledovalo, zakopli sme o prvý drôt a vystrelila signalizačná raketa. Vedeli sme, že už je zle, tak sme lietali krížom krážom a zakopávali sme do drôtov a rakety len tak lietali. Bol to veľký poplach. Rodičia neskoršie spomínali, mysleli sme si, že nás prepadli Nemci, keď začali na hranici strielať signálne rakety. Do piatich minút sme boli obklúčení nahnevanými pohraničiarmi. Každý výjazd bol pre nich zobratie z voľného času, tak bodaj by sa nehnevali. Bolo leto a my sme boli len v plavkách, za trest nás najskôr nechali pobehať po vysokej prhľave, ktorá pálila ako keby vás šibali prútom z vŕby, potom nás zobrali do kasárni, zavreli nás do kuchyne, pred nami položili vrece zemiakov a kuchár oznámil, že dokiaľ nebudú zemiaky ošúpané, dovtedy tam budeme, vraj je mu jedno, on má čas aj do rána. Tak sme sa pustili do škrábania zemiakov. Ale ako deti sme po hodinke začali robiť také hrubé šupky, že z normálneho veľkého zemiaka ostal len taký malý ako orech. Keď po hodine nás prišiel kuchár skontrolovať a videl tú skazu, išiel prasknúť od smiechu, ako sme s nimi vybabrali. Potom nám dali najesť, veliteľ nás vykarhal, posadili na džipy a odviezli domov. Rôzne takéto príhody patrili k môjmu šťastnému detstvu.
Pokračovanie nabudúce
Petícia:
V symbolický deň 11.júna 2018 som zahájil zbieranie podpisov pod petíciu na kandidátku za občianského prezidenta, verím, že mi dáte svoj podpis ale nie s tým, že so všetkým súhlasite, ale s tým, že mi dovolíte zúčastniť sa súťaže o tento post a verte mi, že mi nejde o výhru ale postaviť sa před TV kamery a nahlas protestovať proti systemovej korupcie a prenasledovaniu ľudí s iným politickým názorom. Nezabudnime, že masy sa daajú ľahko ovládať, aj Hitler ovládol masy a na uliciach mu skandovali miliony ľudí, ale história odsúdila tento fašizmus jako najtemnejšie obdobie dejín. Žijeme v podobnej době, aj táto demokracia je len pozlátko ale histŕia potvrdí jako nenastane ZMĚNA, že to bude ďalšie obdopbie temna v době jadrových zbraní, preto budúcnosť je závisla na tom, aby sme prijali nové zákony, ktoré navrhujem, zákony ktoré budú ochraňovať naše života a to nielen život fyzicky zákazom mučenia, ale aj život psychický a intelektuálny. Význam ochrany troch životov, fyzického, psychického a intelektuálneho sa snažia oligarchovia zahmlievať a zatajovať aby nás mohli prenasledovať a žiť na Váš úkor. Ďakujem za pochopenie a prosím o jeden podpis a vytalčte si petíciu, dajte podpísať Vašej rodine a pošlite na mojú adresu. Ja nemám peniaze na zbieranie podpisov, čo si vyžaduje množstvo platených študentov. Uvítal by som nejaký sponzorský dar, alebo sponzora, ktorý by organizoval zbieranie podpisov. Ešte raz vďaka.
https://www.peticie.com/peticia_na_podporu_obianskeho_kandidata_za_prezidenta_sr_v_r_20
Môj ďalší blog na Hlavných správach Tu
Moje diskusné relácie na youtube Tu
Moje vystúpenia v Občianskom tribunále Tu
Tento obsah knihy bude uverejňovaný v každom vydaní pre lepšiu orientáciu:
Obsah knihy
- 1948-1966 Detstvo až do vojny (banda BDS, čundrovanie, Tvorivosť) - nevinný začiatok života
- 1966-1973 August 68 /havária, práca v televízii/ - náznaky konšiprácii
- 1973-1976 Čas svetla /väzenie, postup v televízii/ - prvá konšpirácia, sklamanie
- 1976-1981 /práca v televízii až po odchod Beňa/ - návrat do života, optimizmus
- 1981-1986 /intrigy, externá práca v stv, dpmb, armádna redakcia/ - sťahujú sa mraky nad ČSFR
- 1986-1989 Súmrak / videoslužba Orion, od 86-teho/- príprava tzv. „nežn ej revolúcie“
- 1989-1991 Nežná revolúcia /udalosti pred a po revolúcii/ - opis prevratu
- 1991-1992 Voľby 92 /politické pozadie, vznik HSP a HZDS/ - smrť nádeje na lepšiu budúcnosť
- 1992-1995 Napätie / vydavanie novín, do 95-teho/ - prichádza tvrdý boj
- 1995-1998 Zlosť /prenasledovanie, autohavária/ - prvé obete, prevé zranenia
- 1998-2001 Útek /azyl v zahraničé/ - minútu před dvanástou
- 2001-2005 Švajčiarsko /dobré aj zlé/ - nový svet
- 2005-2008 Bez domova /chorá demokracia/ - návrat do pekla
- 2008-2011 Boh je mŕtvy /korupcia a bezprávie/ - zlý sen, tvrdá realita Slovenska
- 2012-2015 Zrada /kostlivci a hospodárska kríza/ - odhalenia sprisahania
- 2015-2019 Bezdomovstvo, úkryt, boj o prežitie, - odhalenie korupcie na polícii, prokuratúre, súdnictve
Záver Nová vízia /vízia mravného štítu/ - povzbudenie do boja za dobro
Vážení čitatelia, vážený administrátor, tento text nebol nikde uverejnený, verím, že moje blogy budú uverejnené na titulke aj na stránkach blogerov. Prinášam Vám nielen umelecký zážitok z môjho príbehu, ale aj vytvorenie si názoru odkial sme a kam kráčame a ako to všetko možeme ovplyvniť a vylepšiť Vašim pričinením. Ako najviac prenasledovaný člověk, ktorému rozvrátili rodinu, ukradli manželku aj deti, aj milovaného syna Michala, uvhrli do bezdomovstva, budem kandidovať za prezidenta, nie pre víťazstvo, ale hlavne aby som sa dostal před TV kamery a povedal v skrátenej verzii Holú PRAVDU o stave spoločnosti a nevyhnutnej ZMENE.
