I. Kapitola
Detstvo
Poračovanie:
3. Vek: 6-7 ročný 1-2 trieda 1954-1956 - MNV
Staršie deti z Karlovky chodili do školy do mesta, do Bratislavy. Postupne sa stavali školy aj v Karlovke, najskôr to bola malá budova pre prvé dva ročníky na hornom konci oproti hasičáku. Tam som vychodil prvé dve ľudové školy. Bol to kus cesty každé ráno, z Devínskej na horný koniec boli nejaké dva kilometre. Ráno tam a poobede späť, samozrejme pešo. Horšie to bolo za zlého počasia, dedina nemala žiadnu dlažbu, bola to udupaná zem, a keď popršalo, tak sme museli nosiť galoše a zablatení sme boli až po uši. Galoše a čižmy patrili k dedinskému životu.
V škole sa kúrilo v peciach na drevo a uhlie a keď bola tuhá zima mali sme veľa krát „uhoľné prázdniny“, lebo nebolo s čím kúriť. Ale v lete to zase bolo fajn. Škola mala veľký dvor cez ktorý pretekal potok, tak každú prestávku sme šantili pri potoku. Škola sa dala vydržať, učitelia boli fajn a nemám žiadne zlé spomienky. Ani doma to nebolo najhoršie.
O štyri roky starší brat Kamil mal úplne iných kamarátov ako ja. Kým ja som bol len prvák, brat už bol šiestak. Chodil sa hrávať do vedľajšej ulice. Sestra Eva bola o dva roky staršia, tak sme spolu lepšie vychádzali, ale bola dievča, takže jej záujmy boli iné ako naše chlapčenské. Rodičia sa veľmi snažli, aby to doma klapalo, aby neboli medzi nami nezhody, ale sami si nevedeli udržať svoj manželský vzťah. Čo si pamätám, nevychádzali najlepšie.
Otec sa trochu spustil a dal sa do zlej partie. Chodievali pijávať a hrať karty, mama sa vždy sťažovala, že jej prepil všetko cenné čo dedo zanechal. A bolo čo, dedo ako šéf colníkov dostával rôzne pozornosti, tak to vtedy chodilo. Kým odišiel zo Slovenska, zanechal plnú pivnicu cenných veci, od drahých látok, skla, porcelánu až po vzácne obrazy a knihy. Patrili sme medzi tých lepšie zabezpečených a to sa mame vypomstilo, lebo otcovi kamaráti to vedeli a obohrali ho o všetko. Žiaľ aj to priniesol život. Bolo obdobie kedy otec nechcel dávať domov žiadne peniaze, lebo ich potreboval na hru v karty.
Mama bola domáca a jednoducho nemala nás z čoho živiť. Starať sa o tri deti a manžela vyžadovalo dosť času na domáce práce, pranie, žehlenie, varenie, upratovanie a ešte sa venovať deťom, učiť sa s nami a hrať sa, to bol údel pre mamu. Spočiatku bola mama doma, nebola zamestnaná. Nie sú to tie najpríjemnejšie spomienky. Ja ako najmladší som chodieval žobrať od otca výplatu, keď ju dostal a nestačil prepiť. Mama v deň výplaty netrpezlivo očakávala otcov príchod. Keď prišiel domov, ihneď ma poslala za ním, aby som vypýtal peniaze. Bolo totiž obdobie, keď sa spolu jednoducho nerozprávali a ja ako najmladší som bol akýmsi poslom, hlavne v deň výplaty.
Otec bol učiteľom na strednej škole a občas sme museli ohľadne peňazí až za riaditeľom školy, aby mu dohovoril. Nikdy nezabudnem na jeden nepríjemný deň. Raz sme s mamou išli v deň výplaty do školy, aby ju zobrala skôr než by ju stačil prepiť a prehrať v kartách. Prišli sme na dvor, kde pracovali robotníci a miešali betón v elektrickej miešačke. Mama mi prikázala, aby som ju tam počkal, lebo musí pohľadať otca. Vtedy som po prvý krát zažil čo je strach. Ani to nebolo tak hrozné, ale neviem prečo, zanechalo to vo mňe celoživotnú negatívnu spomienku.
Keď mama odišla, nebol nikto iný na dvore len ja a dvaja robotníci so strojom na miešanie betónu. Vtedy jeden z robotníkov prišiel ku mne a prihovoril sa mi, vraj mi ukáže ako tento stroj pracuje. Miešačka naplnená betónom vydávala škripľavé zvuky. Robotník sa poobzeral akoby dával pozor, či ho nikto nevidí a mrkol na druhého, ten doniesol tenku palicu. Zobrali ma za ruky a pritiahli bližšie k miešačke, vysvetľovali mi, že tu je motor ten sa točí a týmito remenicami prenáša pohyb na miešačku, potom vložil medzi točiacu sa remenicu a veľké koleso miešačky palicu, remenica ju okamžite pohltila, zlomila, rozmačkala, potom dal ďalší kúsok a opäť remenica ako nožnice v zárezovom kole prestrihla palicu ako nič, ďalší kúsok a ďalší až kým z palice neostalo nič, potom mi chytili ruku a blížili sa s mojou rukou ku remenici, je jasné čo by mi z ruky ostalo. Bojíš sa, opýtal sa ten vyšší, obaja ma silno držali a ja som nemohol nič urobiť, len som sa zmohol na holú vetu, bojím sa nechajte ma, môj otec je tu riaditeľom, nechajte ma a pustite ma. Chlapi sa na mňa pozreli a povedali, čo klameš, poznáme riaditeľove deti a ruku mi zase posunuli bližšie. Isto to nemysleli vážne, ale bavilo ich to ako sa bojím a ja som zo strachu nevedel ani zakričať. Nikdy na to nezabudnem ako remenica od miešačky lámala palicu a potom moje prsty boli tak blízko pri tej remenici. A mama neprichádzala, len si pamätám, že keď sa doslova rehotali, tak som sa vzoprel a zakričal som „nehchajte ma, lebo to poviem otcovi“, silno som mykol rukami, nohami až som sa vyšmykol z ich zovretia a utekal som ku dverám kam odišla mama.
Akoby zázrakom sa v tom objavila mama a plakala, že otec už odišiel aj s výplatou, nariekala, že zase prepije výplatu a nebudeme mať čo jesť. Pozrel som sa smerom k miešačke ale chlapi boli schovaní za ňou, videl som len ich nohy. Aj ja som sa rozplakal, tak sme s mamou plakali obaja, ona si myslela, že s ňou súcitim, no ja som plakal od strachu pred tými chlapmi.
Mama vedela kam ísť, našťastie otec sa ešte nestačil usadiť a nemal dobrý deň, lebo mamu poslúchol a odišli sme spolu nakupovať a potom domov. Doma som vyrozprával ako mi robotníci chceli vložiť ruku medzi remenice miešačky na betón. No nepadlo to na úrodnú pôdu, otec bol ešte nahnevaný, že chodíme za ním do školy a robíme mu hanbu, pamätám, že škodoradostne povedal, že to mám za to, že chodím s mamou žobrať peniaze, vraj nech ide pracovať a zarábať, už sme dosť veľkí, aby sme sa vedeli o seba postarať aj bez mamy. Bol to jeho názor.
Pokračovanie nabudúce
Petícia:
V symbolický deň 11.júna 2018 som zahájil zbieranie podpisov pod petíciu na kandidátku za občianského prezidenta, verím, že mi dáte svoj podpis ale nie s tým, že so všetkým súhlasite, ale s tým, že mi dovolíte zúčastniť sa súťaže o tento post a verte mi, že mi nejde o výhru ale postaviť sa před TV kamery a nahlas protestovať proti systémovej korupcie a prenasledovaniu ľudí s iným politickým názorom. Nezabudnime, že masy sa dajú ľahko ovládať, aj Hitler ovládol masy a na uliciach mu skandovali miliony ľudí, ale história odsúdila tento fašizmus ako najtemnejšie obdobie dejín. Žijeme v podobnej dobe, aj táto demokracia je len pozlátko ale história potvrdí ak nenastane ZMENA, že to bude ďalšie obdobie temna v dobe jadrových zbraní, preto budúcnosť je závisla na tom, aby sme prijali nové zákony, ktoré navrhujem, zákony, ktoré budú ochraňovať naše životy a to nielen život fyzicky zákazom mučenia, ale aj život psychický a intelektuálny. Význam ochrany troch životov, fyzického, psychického a intelektuálneho sa snažia oligarchovia zahmlievať a zatajovať, aby nás mohli prenasledovať a žiť na Váš úkor. Ďakujem za pochopenie a prosím o jeden podpis a vytalčte si petíciu, dajte podpísať Vašej rodine a pošlite na mojú adresu. Ja nemám peniaze na zbieranie podpisov, čo si vyžaduje množstvo platených študentov. Uvítal by som nejaký sponzorský dar, alebo sponzora, ktorý by organizoval zbieranie podpisov. Ešte raz vďaka.
Podporte nové zákony na ochranu troch rovín života: 1) fyzického, 2) psychického, 3) intelektuálneho.
https://www.peticie.com/peticia_na_podporu_kandidata_za_obianskeho_prezidenta_sr_volby_2019
Prosím prepošlite svojím priateľom. Ďakujem. Základom je článok uverejnený na internete ako môj blog.
PS: Hľadám prokurátora, ktorý by mi bezplatne pomohol právnymi radami…..
Môj ďalší blog na stránkach hlavne spravy
Moje diskusné relácie na youtube Tu
Moje vystúpenia v Občianskom tribunále Tu
Tento obsah knihy bude uverejňovaný v každom vydaní pre lepšiu orientáciu:
Obsah knihy:
1948-1966 Detstvo až do vojny (banda BDS, čundrovanie, Tvorivosť) - nevinný začiatok života
1966-1973 August 68 /havária, práca v televízii/ - náznaky konšiprácii
1973-1976 Čas svetla /väzenie, postup v televízii/ - prvá konšpirácia, sklamanie
1976-1981 /práca v televízii až po odchod Beňa/ - návrat do života, optimizmus
1981-1986 /intrigy, externá práca v stv, dpmb, armádna redakcia/ - sťahujú sa mraky nad ČSFR
1986-1989 Súmrak / videoslužba Orion, od 86-teho/- príprava tzv. „nežn ej revolúcie“
1989-1991 Nežná revolúcia /udalosti pred a po revolúcii/ - opis prevratu
1991-1992 Voľby 92 /politické pozadie, vznik HSP a HZDS/ - smrť nádeje na lepšiu budúcnosť
1992-1995 Napätie / vydavanie novín, do 95-teho/ - prichádza tvrdý boj
1995-1998 Zlosť /prenasledovanie, autohavária/ - prvé obete, prevé zranenia
1998-2001 Útek /azyl v zahraničé/ - minútu před dvanástou
2001-2005 Švajčiarsko /dobré aj zlé/ - nový svet
2005-2008 Bez domova /chorá demokracia/ - návrat do pekla
2008-2011 Boh je mŕtvy /korupcia a bezprávie/ - zlý sen, tvrdá realita Slovenska
2012-2015 Zrada /kostlivci a hospodárska kríza/ - odhalenia sprisahania
2015-2019 Bezdomovstvo, úkryt, boj o prežitie, - odhalenie korupcie na polícii, prokuratúre, súdnictve
Záver Nová vízia /vízia mravného štítu/ - povzbudenie do boja za dobro
Vážení čitatelia, vážený administrátor, tento text nebol nikde uverejnený, verím, že moje blogy budú uverejnené na titulke aj na stránkach blogerov. Prinášam Vám nielen umelecký zážitok z môjho príbehu, ale aj vytvorenie si názoru odkiaľ sme a kam kráčame a ako to všetko môžeme ovplyvniť a vylepšiť Vašim pričinením. Ako najviac prenasledovaný člověk, ktorému rozvrátili rodinu, ukradli manželku aj deti, aj milovaného syna Michala, uvhrli do bezdomovstva, budem kandidovať za prezidenta, nie pre víťazstvo, ale hlavne, aby som sa dostal pred TV kamery a povedal v skrátenej verzii Holú PRAVDU o stave spoločnosti a nevyhnutnej ZMENE.
