I. Kapitola
Detstvo
Poračovanie:
4. Vek: 8-9 ročný 3-4 trieda 1956-1958
Do tretej triedy som nastúpil na Komsomolskú ulicu kde oproti vodárne postavili školu pre ďalšie dva ročníky. Tešil som sa lebo to bolo o polovicu bližšie ako predtým. Z tohoto obdobia mám aj zachovanú fotografiu so spolužiakmi, ja som v spodnom rade štvrtý zľava. Vždy keď sme išli do školy a zo školy, museli sme prechádzať popri dvojdomoch pohraničiarov z povolania. Na tejto ulici bývali samí vojaci z povolania aj s rodinami. Ich deti boli naši noví kamaráti. Major Grigar velil vtedy pohraničiarom a s jeho synom Oldom sme boli kamaráti. Vtedy som v ruke po prvý krát držal ozajstný československý samopal s krátkou hlavňou. Oldo nám ho ukázal, keď jeho tatko nebol doma. Bol to pre nás chlapcov zážitok a veľmi sme mu závideli, že má jeho otec doma takýto samopal. Raz nás zobral do lesa pri Pasienkoch a predviedol nám streľňu so slepými nábojmi. Bol to poriadný rachot, aj my sme si mohli vystreliť. Pre osemročného chlapca bolo potešením môcť držať ozajstný samopal a spustiť paľbu, aj keď so slepými nábojmi. Zostala príjemná spomienka.
Omnoho nepríjemnejšia bola naháňačka na školskom dvore, keď ma podrazil môj spolužiak a ja som tak nešťastne spadol zo schodov, že som si vážne poranil koleno a noha musela ísť do sádry. Nič by na tom nebolo zaujímavé a zvláštne, veď takmer každé decko malo sem tam nejaký ten škrabanec. Ale na tú sádru zase nikdy nezabudnem. Raz keď sme sa hrali na ulici, tak jeden starý opilec mi škodoradostne hodil špak z cigarety rovno do nohy a ten špak sa dostal medzi moje stehno a sádru. Bola to skutočná a neznesiteľná bolesť, špak nešiel ani vybrať ani uhasiť. Ešte horšie bolo, že hodenie špaku si nikto nevšimol a kamaráti si mysleli, že robím len cirkus. Ja som skackal a plakal od bolesti, až keď sa začalo dýmiť spoza sádry a bolo cítiť zápach zhorenej kože, tak mi chlapci uverili, no nevedeli sme čo robiť, ja som skackal a plakal a chlapci sa pokúšali sádru rozobrať. Na tú bolesť asi nikdy nezabudnem, bolelo to ako by ma niekto bodol vidlami. Napokon ktosi stihol zbehnúť domov a doniesol pohár vody, ktorý mi vlial medzi sádru a mojú ohorenú kožu. Na druhý deň som išiel k lekárovi a museli mi sádru dať dolu, ošetriť popálené miesto a znova nohu zasádrovať.
Tu sa tak trochu zmenil aj môj život, sádra mi nedovoľovala chodiť každý deň na ulicu, tak som mal obdobie čítania kníh, jednak dobrodružných ale aj odborných. Môj záujem sa obrátil na slaboprúdovú elektrinu. V tom čase mama z nedostaku financii musela ísť pracovať a z toho vyplývali pre mňa určité výhodu. Z každej výplaty mi dávala tajne 100 Kč aby som si niečo kúpil v modelárskom obchode. Spočiatku som si kupoval rôzne časopisy ako rádioamatér, schémy amatérskych prístrojov a podobne. Môj nový život sa začal keď som si kúpil stavebnicu na morzeovku. Tak sme naťahali drôty so susedným chlapcom Zdenom Vacom a chvílu nás bavilo si posielať morzeované správy. Postupne som si kúpil spájkovačku, malý zverák a všakovaké rádioamatérske náradia a zariadenia. Trúfol som si už aj na výrobu krištálky, bolo to vlastne rádio na sluchátka s veľmi jednoduchou schémou zapojenia. V predajni rádioamatér som si kúpil krištál s ovládačom, bola to sklenená trubička, na jednom konci bol krištál a vývod ako anóda a na druhom konci pohyblivý hrot ako katóda, to sa zapojilo cez kondenzátor - sluchadlo a batériu s vypinačom a rádio bolo hotové. S hrotom sa zasúvaním a vysúvaním bodalo do krištálu a hľadali sa stanice. Bolo to úžasne zaujúmavé, dali sa takto chytať rôzne zahraničné ale aj domáce rádiové stanice. Na toto obdobie si dobre pamätám, nakoľko počúvanie rádiostaníc cez sluchadlá bolo iné ako keď sme rodina počúvali rozhlas. Vtedy som zachytil aj správu, keď ZSSR vypustili prvú umelú družicu Sputnik I. Bola to pýcha socialistického zriadenia, nakoľko prebiehala súťaž medzi USA a ZSSR. Na strane druhej sme už vtedy vedeli, že USA nadmerne zbrojí a chystá vojnu, ktorá bude namierená proti ľudu a bude mať ekonomické pozadie. V tomto roku sa spustilo aj prvé televízne vysielanie, aj keď sme nemali televízor v rozhlase to spomínali ako veľký vedeckotechnický rozmach. Vysielanie obrazu cez vlnové dĺžky ako rozhlas, to bolo niečo veľmi zaujímavé a všetci sme sa tešili až príde čas a aj naša rodina si kúpi televízor. Keď sa mi zahojila noha, opäť ma zlákala ulica.
Devínsku cestu sme ako deti vôbec nevnímali ako dôležitú cestu spájajúcu Karlovu Ves a Devín, bolo to miesto pre nás hlavne na hranie. Najčastejšie sme hrávali ako iné deti futbal. V tom čase tam auto prešlo len zriedka, autobus na Devín išiel každú pol hodinu a hraničiarske džipy každé dve hodiny keď sa menili hliadky, inak nás takmer nikto nerušil. Ďalším podobným výnimočným momentom nášho života bolo, keď nám rodičia kúpili bicykel Turist, bola to veľká vec, začal akoby nový život. Spočiatku sme si traja súrodenci delili bicykel ako na prídel, každý jednu hodinu, no po čase ho najviac využíval najstarší brat Kamil, mal vo všetkom výhodu. Jednoducho nás oklamal, povedal, že sa o hodinu vráti a nevrátil sa. Veľa krát musela mama riešiť naše spory o bicykel. Najnenáročnejšia bola sestra Eva, bola síce o dva roky staršia, ale jej záujmy boli boli celkom iné. Mala tu na ulici kamarátky rovesníčky, najlepšia jej kamarátka bola Mila Rovenská, aj sa skutočne podobali ako sestry, mali spoločné fotografie ako dvojičky. Rovenskovci prišli bývať do posledného domu na ulici, kde pred nimi sídlila Karloveská knižnica. Keď úrady knižnicu premiestnili, tak veľký dom s veľkou záhradou prenajali tejto rodine. Mila mala štyroch súrodencov, ona bola najstaršia, potom bol Milan, môj ročník, Agneša, Božena, Paľo. Ich otec jazdil na trolejbusi a mama bola domáca. Na záhrade mali veľký holubník, niekoľko kôz, veľa sliepok, ovocné stromy a veľa zeleniny. Rodičia boli prísni, no tiež sa veľmi hádali a Milan bol z ich spôsobu života tak trochu malý nervák. Veľa krát sme ho ľutovali, keď bol priviazaný reťazou o bránku a nesmel sa s nami hrať. Bolo to pre neho veľmi ponižujúce. Otec ho často takto trestal, keď neposlúchal. Mal totiž povinnosti, musel sa starať o jedlo pre domáce zvieratá a hydinu, najčastejšie chodil lámať agát pre kozy a trhať ďatelinu pre zajacov. Potom zasa čistil holubník, kurník pre sliepky a okopávať záhradu. Zato, keď sa dostal z reťaze, tak beda každému kto sa mu posmieval keď bol na reťazi. Vtedy sa z neho stal postrach ulice. Bol doslova bitkár a mňa si často brával na mušku. Boli časy keď som sa ho veľmi bál, nebol som samozrejme sám, aj o štyri roky starší brat mal z neho strach. Milan Rovenský bola jedna veľká samostatná kapitola v mojom živote. Akoby vycítil, že ja som ta správna obeť, že práve ja som ten, do ktorého si smie a má právo udrieť. Ale všetko negatívne malo aj pozitívny účinok. Kedže sme často zápasili a ja som väčšinou prehral, stal som sa druhým najsilnejším chalanom v partii, lebo na Milana nikto nemal. Jeho zúrivosť z reťaze prekonávala všetky prekvapenia aj starších chlapcov. Milan sa stal päsťovým kráľom na Devínskej ulici. Boli obdobia, keď som sa radšej chodieval hrávať do vedlajšej ulici, tam som mal dobrého kamaráta Vlada Hericha. Mamy sa často navštevovali a Vlado mal staršieho brata Milana, ktorý ma niekoľko krát bránil pred Milanom z našej ulice. Starší brat Milan sa kamarátil s mojim starším bratom Kamilom, a ja som sa kamarátil s rovesníkom Vladom. Bolo to celkom fajn obdobie môjho života. Herichových rodina bola úplne normálna partia, iná ako rodina Rovenských.
Pokračovanie nabudúce
Petícia:
V symbolický deň 11.júna 2018 som zahájil zbieranie podpisov pod petíciu na kandidátku za občianského prezidenta, verím, že mi dáte svoj podpis ale nie s tým, že so všetkým súhlasite, ale s tým, že mi dovolíte zúčastniť sa súťaže o tento post a verte mi, že mi nejde o výhru ale postaviť sa před TV kamery a nahlas protestovať proti systémovej korupcie a prenasledovaniu ľudí s iným politickým názorom. Nezabudnime, že masy sa dajú ľahko ovládať, aj Hitler ovládol masy a na uliciach mu skandovali miliony ľudí, ale história odsúdila tento fašizmus ako najtemnejšie obdobie dejín. Žijeme v podobnej dobe, aj táto demokracia je len pozlátko ale história potvrdí ak nenastane ZMENA, že to bude ďalšie obdobie temna v dobe jadrových zbraní, preto budúcnosť je závisla na tom, aby sme prijali nové zákony, ktoré navrhujem, zákony, ktoré budú ochraňovať naše životy a to nielen život fyzicky zákazom mučenia, ale aj život psychický a intelektuálny. Význam ochrany troch životov, fyzického, psychického a intelektuálneho sa snažia oligarchovia zahmlievať a zatajovať, aby nás mohli prenasledovať a žiť na Váš úkor. Ďakujem za pochopenie a prosím o jeden podpis a vytalčte si petíciu, dajte podpísať Vašej rodine a pošlite na mojú adresu. Ja nemám peniaze na zbieranie podpisov, čo si vyžaduje množstvo platených študentov. Uvítal by som nejaký sponzorský dar, alebo sponzora, ktorý by organizoval zbieranie podpisov. Ešte raz vďaka.
Podporte nové zákony na ochranu troch rovín života: 1) fyzického, 2) psychického, 3) intelektuálneho.
https://www.peticie.com/peticia_na_podporu_kandidata_za_obianskeho_prezidenta_sr_volby_2019
Prosím prepošlite svojím priateľom. Ďakujem. Základom je článok uverejnený na internete ako môj blog.
PS: Hľadám prokurátora, ktorý by mi bezplatne pomohol právnymi radami…..
Môj ďalší blog na stránkach hlavne spravy
Moje diskusné relácie na youtube Tu
Moje vystúpenia v Občianskom tribunále Tu
Tento obsah knihy bude uverejňovaný v každom vydaní pre lepšiu orientáciu:
Obsah knihy:
1948-1966 Detstvo až do vojny (banda BDS, čundrovanie, Tvorivosť) - nevinný začiatok života
1966-1973 August 68 /havária, práca v televízii/ - náznaky konšiprácii
1973-1976 Čas svetla /väzenie, postup v televízii/ - prvá konšpirácia, sklamanie
1976-1981 /práca v televízii až po odchod Beňa/ - návrat do života, optimizmus
1981-1986 /intrigy, externá práca v stv, dpmb, armádna redakcia/ - sťahujú sa mraky nad ČSFR
1986-1989 Súmrak / videoslužba Orion, od 86-teho/- príprava tzv. „nežn ej revolúcie“
1989-1991 Nežná revolúcia /udalosti pred a po revolúcii/ - opis prevratu
1991-1992 Voľby 92 /politické pozadie, vznik HSP a HZDS/ - smrť nádeje na lepšiu budúcnosť
1992-1995 Napätie / vydavanie novín, do 95-teho/ - prichádza tvrdý boj
1995-1998 Zlosť /prenasledovanie, autohavária/ - prvé obete, prevé zranenia
1998-2001 Útek /azyl v zahraničé/ - minútu před dvanástou
2001-2005 Švajčiarsko /dobré aj zlé/ - nový svet
2005-2008 Bez domova /chorá demokracia/ - návrat do pekla
2008-2011 Boh je mŕtvy /korupcia a bezprávie/ - zlý sen, tvrdá realita Slovenska
2012-2015 Zrada /kostlivci a hospodárska kríza/ - odhalenia sprisahania
2015-2019 Bezdomovstvo, úkryt, boj o prežitie, - odhalenie korupcie na polícii, prokuratúre, súdnictve
Záver Nová vízia /vízia mravného štítu/ - povzbudenie do boja za dobro
Vážení čitatelia, vážený administrátor, tento text nebol nikde uverejnený, verím, že moje blogy budú uverejnené na titulke aj na stránkach blogerov. Prinášam Vám nielen umelecký zážitok z môjho príbehu, ale aj vytvorenie si názoru odkiaľ sme a kam kráčame a ako to všetko môžeme ovplyvniť a vylepšiť Vašim pričinením. Ako najviac prenasledovaný člověk, ktorému rozvrátili rodinu, ukradli manželku aj deti, aj milovaného syna Michala, uvhrli do bezdomovstva, budem kandidovať za prezidenta, nie pre víťazstvo, ale hlavne, aby som sa dostal pred TV kamery a povedal v skrátenej verzii Holú PRAVDU o stave spoločnosti a nevyhnutnej ZMENE.
