I. Kapitola
Detstvo
Poračovanie:
5. časť, vek: 10-11 ročný 5-6 trieda 1958-1960
Ďalšie dva ročníky som chodil do do školy mesta, najskôr do piatej na Jesenského ulici a do šiestej na Palackého ulici. Bolo to zase nové obdobie v mojom živote, úplne noví spolužiaci, noví učitelia, nové prostredie ale aj nové konflikty. Najviac sa nám páčilo cestovanie, keďže sme museli každý deň ísť električkou od Riviery až pred školu. Takto vznikli nové a zaujímavé zážitky, samozrejme ako chlapci nezbedníci, sme sa často nie vozili v električke ale „henglovali“. Bola to zábava, električky sa neotáčali dookola na konečnej, ale miesto pre vodiča bolo z obudvoch strán a dvere boli v strede tiež z obidvoch strán. Električka prišla k Riviere, neotočila sa, len vodič prešiel z prednej kabíny do zadnej kabíny a takto vyrazila električka naspäť smerom do mesta. Pre takúto zmenu bolo potrebné raz otvoriť dvere na jednej strane, druhé zatvoriť a potom opačne, tak aby otvorené dvere boli na pravej strane v smere jazdy. No a my deti sme sa vozili „henglom“ na schodíkoch práve tej ľavej strany, ktorá bola zavorená a mali sme nesmiernu radosť, keď sprievodca, ktorý štikal lístky nám cez sklo nadával a veľa krát aj vodič zastavil aby nás odohnal. No a tí najodvážnejši sa vozili na „háku“. To znamená, že z každej strany mala električka ako vlaky hák na pripojenie ďalšieho vozňa. Bolo to skutočne nebezpečné najmä v zátačkach, keď hák preletel z jednej strany na druhú. No a potom pri starom pivovare robila električka také prudké esíčko, kde sme za jazdy vyskakovali, aby sme si na rohu od Juhoslovana kúpili zmrzlinu. Pamätám, že starší brat Kamil tak nešťastne vyskočil, že si zlomil nohu. Takže aj on mal v sádre nohu. Tým, že sme chodili do školy do města, tak sme mali aj nových kamarátov a naučili sme sa aj novým móresom. Jedným z nich bolo chodenie po „korze“. Už ako desaťroční sme sa chodili prechádzať po korze a znova sme zažili rôzne príhody. Spočiatku to boli nevinné hry a šantenie ale neskoršie to už boli aj vážnejšie bitky medzi partiami. Bolo to obdobie keď sme sa tak trochu rozdelili do rôznych skupín a bývala partia z Devínskej cesty sa začala trieštiť. Väčšinou času som strávil čítaním dobrodružných kníh a rádioamatérščine ale neoddeliteľnou súčasťou povojnového obdobia bolo chodenie po horách a hladanie zbraní z druhej svetovej vojny. Tak som sa dostal do partie s Vladom Herichom z vedľajšej ulice. Bol som s nimi niekoľko krát v horách a na lúke nazývanej pasienky, kde bolo niekoľko bunkrov z druhej svetovej vojny. Boli to starší chlapci, ktorí nás brávali na takéto „výlety“. Stále sme tam nachádzali rôzne munície, stačilo trochu zahrabať v zemi a už sa objavila munícia alebo pušný prach. S Vladom som bol taký veľký kamarát, že som sa kvôli nemu odvážil na jeden skutočne dobrodružný výlet.
Bolo to cez prázdniny, Vladovi rodičia mu vybavili prázdninový skautský tábor v Častej pri hrade Červený kameň. No a ja ako deväťročný chalan som sa rozhodol, že ho pôjdem navštíviť a jednú noc tam aj prespím pod vlastným stanom. Na našej záhrade sme často spávali pod stanom. Rodičia neboli moc nadšení, hlavne mama mala o mňa strach aby som nezablúdil, aby sa mi niečo nestalo po ceste a podobne. Ale ja som bol odhodlaný, priznám sa, že som mal vtedy sice aj strach ale chcel som okoliu dokázať, že sa nebojím. Mama mi prichystala na dva dni jedlo, mal som vojenský ruksak s kožušinou, turistickú palicu, cez krk prehodenú vojenskú mapu a vydal som sa na cestu. Samozrejme, že sme to s rodičmi všetko prebrali a mal som na papieriku napísane odkiaľ kam pôjdem električkou potom kde nastúpim na autobus a potom mi Vlado nakreslil, kde sa nachádzal ich tábor. V sobotu ráno som vyrazil, pred Rivierou som nasadol na električku, v meste som prestúpil na autobus a z Bajkalskej na medzimestský autobus. Šoféra som poprosil aby mi povedal, keď budem na mieste. Čudoval sa, že taký mladý 10-ročný chlapec ide sám stanovať, vraj on by veru svojho syna nepustil. Trochu ma postrašil, či sa večer nebudem báť, lebo v lese sú divoké zvery, jelene, srnky a hlavné divé svine. Až vtedy som si začal nejak uvedomovať, že dostávam strach, ale už bolo neskoro, tváril som sa, že sa nebojím. Cesta prebehla bez ťažkostí, poobede som vystúpil z autobusu a pustil som sa turistickým chodníkom k miestu táboriska. Nemusel som sa niako obávať, lebo v sobotu bolo v horách veľa ľudí, detí s rodinami. Asi poobede okolo 16-tej som dorazil k táboru. Mal som smolu, Vlado tam nebol, práve jeho skupina odišla na dvojdňovú túru a budú spať v nejakej chate. Starší chlapec, ktorý mal službu ma previedol tábrom, boli to kombinované stany s drevenou podlahou a drevenými bokmi v ktorých boli dvojposchodové postele. Mali aj rozhladňu na ktorej sa striedala stráž a tiež stožiar s vlajkou. Tiež sa čudoval, že mám odvahu sám ísť stanovať tak ďaleko od rodičov. Pri odchode mi povedal, že keby som chcel tak môžem prísť prespať do tábora. Nuž neostalo mi nič iné, než si hladať neďaleko nejaké miesto na postavenie stanu. Obišiel som okolie a všade boli sem, tam nejaké stany aj s rodinami či staršími chlapcami, ktorý hrali na gitarách. Napokon som si vybral miesto neďaleko potoka trochu vzdialené od ľudí. Postavil som stan, urobil ohník a opiekol si špekáčky čo mi mama pripravila. Pomaly sa zotmelo a ja som začal premýšľat o slovách čo mi hovoril šofér, divá zver, divé svine a podobne. Začal som mať strach, načúval som okoliu, či sa neblíži k môjmu stanu divá zver či divá sviňa. Pozoroval som okolie, všade bola tma, naľavo obdialeč horel oheň a skupina starších detí hrala na gitare a spievali trampské pesničky, naľavo bola rodinka s dvomi deťmi približne v mojom veku a stále na mňa pozerali, zrejme sa o mne rozprávali. Prišla ku mne staršia pani a spýtala sa ma či je všetko v poriadku, že kde mám rodičov, či sa niekde nestratili. Ja som povedal, že som sám a prišiel som navštíviť kamaráta do tábora, ale ten odišiel na dvojdňovú túru. Pani ma pochválila, že mám veľkú odvahu a pri slove rodičia zakrútila hlavou a dodala, že ona by svojho syna samého určite nepustila, čo keď sa cez noc niečo stane. Keď odišla, hlavou mi začali behať čudné myšlienky, až teraz som si jasne uvedomoval, že som sám v divokej prírode a navyše mojí blízki sú strašne ďaleko. Vošiel som do stanu. Aby som zahnal strach zavesil som baterku na špic stanu zobral som si knihu Pätnásť ročný kapitán, ktorú som mal rozčítanú a začal som si čítať. No myseľ nie a nie začítať sa do peknej knihy. Z diaľky bolo počuť spev a gitaru, neďaleko bolo počuť nejaké praskanie halúz a rôzne zvuky voľnej prírody. Odrazu som počul nejaký divný šuchot blízko môjho stanu, zhasil som baterku a načúval som, zrazu sa šuchot blížil a bolo počuť zretelne, akoby sa niekto plazil ku môjmu stanu, zapálil som baterku a pozeral som dookola. Našťastie mal môj stan gumenú podlahu ale bolo vidieť ako sa guma vlní, niečo sa dobíjalo do môjho stanu. Hneď ma napadlo to najhoršie, divá sviňa! Spomenul som si na slová mojej matky, ktorá mi hovorila, nech sa stane čokolvek, nesmieš stratiť hlavu a musíš zachovať kľud. To ma ukludnilo, napokon sa to čudo dostalo až do predného vchodu a ja som na to čudo zasvietil. Videl som len svietace oči, na napokon som jasne spoznal, že to bol veľký ježko, bol taký veľký, akého som nikdy nevidel na našej záhrade. Keď som mu ešte raz zasvietil priamo do očí, ježko zažmurkal, poobzeral sa a odišiel. Len čo odišiel, zacítil som, že sa podľaha môjho stanu začína hýbať. Nadvihol som deku a zasvietil, cez gumenú podlahu bolo jasne videť, že podo mnou sa plazil veľký had, hneď som si spomenul na obrázky z rôznych knížok keď ježko mal napichnutého hada, preto tu bol ježko, lebo prenasledoval hada a ten sa ukryl pod môj stan. Bol to poriadný kus, už při Dunaji sme videli aj vyše metrové užovky ktoré boli hrubé ako detská ruka. Bol som zdesený, ale zachoval som kľud, uvolnil mu miesto a had sa odplazil spoza môjho stanu. Snažil som sa nemyslieť na ježka a hada a opäť som sa začítal do knihy, neprešla ani minúta a zvonka sa ozvalo zúrivé mravčanie a následne nariekanie akoby sa divé mačky bili, vtom sa niečo oprelo o môj stan, to už bolo aj na mňa priveľa zobral som baterku a vybehol som zo stanu. Zasvietil som baterkou na miesto kde sa hemžila tráva a uvidel som ozajstnú melu, Ježko sa kotúlaľ a veľkého hada mal nabodnutého na pichliače. Bol to boj o život a na smrť týchto dvoch súperov. Neďaleko zavíjali dve divé mačky. Úprimne, bol to veľký zážitok. O chvíľku sa ježo s hadom odkotúľali do vysokej trávy a ja som nemal odvahu ich prenasledovať. Zrazu všetko stíchlo a ja som sa vrátil späť do stanu. Otvoril som si knihu Pätnásťročný kapitán a veľmi som ľutoval že nemám psa Dinga ako on v knihe. Snažil som sa čítať ale zároveň som načúval rôznym zvukom divej prírody, ani neviem ako som zaspal. Ráno som sa zobudil na čulý ruch, staršia pani ma prišla skontrolovať, či je všetko v poriadku, vyrozprával som jej zážitok s ježkom a hadom, len zalamovala rukami ale tešila sa, že sa mi nič nestalo. Tak som prežil prvý krát v živote celú noc sám v divokej prírode a tento zážitok mi dodal sebavedomie. Nemôžem tento zážitok vynechať aj keď sa vlastne nič mimoriadne neudialo, ale bolo to dôležité pre môj ďalší životný postoj. Akoby som zložil skúšku z dospelosti. Bol som veselý, išiel som dokonca pozdraviť aj deti z vedlajšieho stanu odkiaľ ma prišla skontrolvať ich mama, vyrozprával som im príbeh s ježkom a hadom, len mi tak závideli, že to nemohli zažiť aj oni. Rovnako som sa pozdravil aj s partiou, ktorá tam hrala večer na gitare a aj im som vyrozprával príbeh s ježkom a hadom ako bojovali na život a na smrť. Potom som navštívil tábor, Vladova skupina sa nevrátila a starší chlapec čo mal včera službu sa tiež spýtal či bolo všetko v poriadku a na jeho otázku som hrdo odpovedal, že okrem ježka a hada som nemal žiadnu inú návštevu divej zvery. Tiež som mu vyrozprával celý zážitok. Pochválil ma, že som odvážny, no oznámil mi, že Vladova skupina sa vráti až na večer. Nato som povedal, že poobede už musím odísť domov a požiadal ho, aby povedal Vladovi, že som tu bol. Páčila sa mu moja odvaha a pozval ma na hry s deťmi v tábore. Pochopil som, že taký organizovaný tábor je dobrá vec, lebo tam deti robili všetko čo by im doma zakázali, ale pod prísnym dohľadom dospelých. Najskôr ma doviedol ku skupine, ktorá súťažila v plávaní a kedže som chlapec od Dunaja, bol som medzi prvými, ktorý preplávali dva razy bazén. Potom ma priviedol ku skupine, ktorá strielala zo vzduchovky, aj tam som nastrielal dobre. Celé doobeda som mohol byť v tábore, najviac sa mi páčilo hádzanie sekrou tak aby sa ostrím zabodla do stromu a nechýbalo ani hádzanie dýkou, všetko sa mi veľmi páčilo, už som vôbec neľutoval, že som sa vybral za Vladom. Trošku ma hnevalo, že som bol posledný vo viazaní uzlov, ale aspoň som sa to naučil a vedel som viazať všetky uzly. Skamarátil som sa s chlapcami jednej skupiny z Petržalky, porozprával som im príhodu s ježkom a hadom, všetci mi závideli, že to nezažli aj oni, bol som na seba hrdý. Po dobrom obede sme si zahrali futbal a potom som sa musel rozlúčiť. Bol to veľký zážitok, lebo deti ma uznávali, že som sám prišiel a sám som stanoval a prespal noc vo vlastnom stane a k tomu ten zážitok s ježkom a hadom, no bol som nad mieru spokojní. Túto príhodu som stihol porozprávať aj šoférovi autobusu a zhodou okolnosti mal ten istý službu, ktorý ma viezol sem. Akoby sa svet zmenil, aj šofér uznanlivo povedal, že som mal veľké šťastie, že mi ten had nevliezol do stanu. Domov som prišiel akurát na večeru, mama urobila makové slíže, ktoré som mal veľmi rád. Boli veľmi zvedaví ako som prežil cestovanie a pobyt pod stanom. Keď som im rozpával príbeh s ježkom a hadom, tak sa sestra Eva rozplakala, no zato ma najstarší brat Kamil obvinil, že som si to vymyslel. Ale bolo vidieť, že mi závidi, takže jeho obvinenie bolo len prejavom závisť, že on nezažil nič podobné a jeho najmladší brat sa mohol pochváliť s takýmto ozajstným zážitkom. Mama bola šťastná, že všetko dobre skončilo a sľúbila, že aj my pôjdeme niekde na výlet a budem spať celá rodinka pod stanom.
Medzitým som si moju krištálku vylepšil doplnením jednoduchého tranzistorového zosilňovača, miesto sluchadiel som kúpil malý reproduktor a všetko to som vtesnal do mydlovej krabičky. Bol to môj vlastný prvý tranzistorák. Samozrejme sa v tom čase predávali už aj originálne malé tranzistoráky, ale tento v mydlovej krabičke bol mojím výrobkom. Tiež si na to pamätám keď som tak raz počúval a hľadal stanice, zaujala ma aj správa o zmenách na Kube. Rodičia hovorili, že je to dobrá správa, nakoľko v srdci Ameriky prebehlo povstanie a vodca Fidel Kastro zvrhol kapitalistickú vykorisťovaciu vládu. Škola mi išla celkom dobre, aj keď som mal problémy so slovenčinou, najmä gramatikou. To bola moja slabina. Inak som predmety zvládal bez väčšieho biflovania.
Pokračovanie nabudúce
Petícia:
V symbolický deň 11.júna 2018 som zahájil zbieranie podpisov pod petíciu na kandidátku za občianského prezidenta, verím, že mi dáte svoj podpis ale nie s tým, že so všetkým súhlasite, ale s tým, že mi dovolíte zúčastniť sa súťaže o tento post a verte mi, že mi nejde o výhru ale postaviť sa před TV kamery a nahlas protestovať proti systémovej korupcie a prenasledovaniu ľudí s iným politickým názorom. Nezabudnime, že masy sa dajú ľahko ovládať, aj Hitler ovládol masy a na uliciach mu skandovali miliony ľudí, ale história odsúdila tento fašizmus ako najtemnejšie obdobie dejín. Žijeme v podobnej dobe, aj táto demokracia je len pozlátko ale história potvrdí ak nenastane ZMENA, že to bude ďalšie obdobie temna v dobe jadrových zbraní, preto budúcnosť je závisla na tom, aby sme prijali nové zákony, ktoré navrhujem, zákony, ktoré budú ochraňovať naše životy a to nielen život fyzicky zákazom mučenia, ale aj život psychický a intelektuálny. Význam ochrany troch životov, fyzického, psychického a intelektuálneho sa snažia oligarchovia zahmlievať a zatajovať, aby nás mohli prenasledovať a žiť na Váš úkor. Ďakujem za pochopenie a prosím o jeden podpis a vytalčte si petíciu, dajte podpísať Vašej rodine a pošlite na mojú adresu. Ja nemám peniaze na zbieranie podpisov, čo si vyžaduje množstvo platených študentov. Uvítal by som nejaký sponzorský dar, alebo sponzora, ktorý by organizoval zbieranie podpisov. Ešte raz vďaka.
Podporte nové zákony na ochranu troch rovín života: 1) fyzického, 2) psychického, 3) intelektuálneho.
https://www.peticie.com/peticia_na_podporu_kandidata_za_obianskeho_prezidenta_sr_volby_2019
Prosím prepošlite svojím priateľom. Ďakujem. Základom je článok uverejnený na internete ako môj blog.
PS: Hľadám prokurátora, ktorý by mi bezplatne pomohol právnymi radami…..
Môj ďalší blog na stránkach hlavne spravy
Moje diskusné relácie na youtube Tu
Moje vystúpenia v Občianskom tribunále Tu
Tento obsah knihy bude uverejňovaný v každom vydaní pre lepšiu orientáciu, stále sme v I. kapitole:
Obsah knihy:
- 1948-1966 Detstvo až do vojny (banda BDS, čundrovanie, Tvorivosť) - nevinný začiatok života
- 1966-1973 August 68 /havária, práca v televízii/ - náznaky konšiprácii
- 1973-1976 Čas svetla /väzenie, postup v televízii/ - prvá konšpirácia, sklamanie
- 1976-1981 /práca v televízii až po odchod Beňa/ - návrat do života, optimizmus
- 1981-1986 /intrigy, externá práca v stv, dpmb, armádna redakcia/ - sťahujú sa mraky nad ČSFR
- 1986-1989 Súmrak / videoslužba Orion, od 86-teho/- príprava tzv. „nežn ej revolúcie“
- 1989-1991 Nežná revolúcia /udalosti pred a po revolúcii/ - opis prevratu
- 1991-1992 Voľby 92 /politické pozadie, vznik HSP a HZDS/ - smrť nádeje na lepšiu budúcnosť
- 1992-1995 Napätie / vydavanie novín, do 95-teho/ - prichádza tvrdý boj
- 1995-1998 Zlosť /prenasledovanie, autohavária/ - prvé obete, prevé zranenia
- 1998-2001 Útek /azyl v zahraničé/ - minútu před dvanástou
- 2001-2005 Švajčiarsko /dobré aj zlé/ - nový svet
- 2005-2008 Bez domova /chorá demokracia/ - návrat do pekla
- 2008-2011 Boh je mŕtvy /korupcia a bezprávie/ - zlý sen, tvrdá realita Slovenska
- 2012-2015 Zrada /kostlivci a hospodárska kríza/ - odhalenia sprisahania
- 2015-2019 Bezdomovstvo, úkryt, boj o prežitie, - odhalenie korupcie na polícii, prokuratúre, súdnictve
Záver Nová vízia /vízia mravného štítu/ - povzbudenie do boja za dobro
Vážení čitatelia, vážený administrátor, tento text nebol nikde uverejnený, verím, že moje blogy budú uverejnené na titulke aj na stránkach blogerov. Prinášam Vám nielen umelecký zážitok z môjho príbehu, ale aj vytvorenie si názoru odkiaľ sme a kam kráčame a ako to všetko môžeme ovplyvniť a vylepšiť Vašim pričinením. Ako najviac prenasledovaný člověk, ktorému rozvrátili rodinu, ukradli manželku aj deti, aj milovaného syna Michala, uvhrli do bezdomovstva, budem kandidovať za prezidenta, nie pre víťazstvo, ale hlavne, aby som sa dostal pred TV kamery a povedal v skrátenej verzii Holú PRAVDU o stave spoločnosti a nevyhnutnej ZMENE.
