(Foto z domáceho archivu, ja v strede)
I. Kapitola
Detstvo
Poračovanie:
6. časť, vek: 12-13 ročný 7-8 trieda 1960-1962
Siedmu triedu sme v Karlovej Vsi nemali, preto sme chodili do města na Palackeho ulici, bola to nová skúsenosť, noví kamaráti a nové priateľstva aj nepriateľstva. Toto obdobie nebolo ľahké, mestskí chlapci sa nad nami povyšovali ako nad dedinskou „čavrgou“, lebo Karlová Ves sa považovala za dedinu. Ale ako karlovešťan som sa nedal a za krátko som sa pobil s Kašubom a inými, víťazstva boli raz také inokedy onaké….. Ale vybudoval som si rešpekt.
Od odmej triedy som začal chodiť do novej školy v Karlovej Vsi, ktorá sa postavila v takzvanej akcie „Z“. To znamená, že karlovešťania chodili po sobotách a nedeľach zadarmo pracovať na stavbu školy. Aj my deti sme sa zúčastňovali prác. Jasne si pamätám, že otec ako staviteľ normálne manuálne fúrikoval maltu a betón a my ako deti sme nosili tehly z veľkej hromady až k murárom, ktorí ich ukladali a stavali stenu. Celý čas, čo som chodil do školy do mesta, sme chodievali cez sobotu a nedeľu pracovať na stavenisko školy. Každý Karlovešťan si tam odpracoval svoje. Myslím, že žiadne výnimky neplatili, bola prísna kontrola, akcia „Z“ bola z hľadiska ekonomiky veľmi úspešná, takto štát dodal len materiál a obyvatelia si svojpomocne postavili všetko možné, od školy, nového hasičáku, budovy MNV až po kultúrny dom. Tak sa chápal socializmus, každý si musel odpracovať na stavbách, ktoré slúžili spoločnosti, aby ich mohli potom všetci aj slobodne užívať.
Iné to bolo v súkromnom vlastníctve, rodiny si stavali rodinné domy len z toho čo si moholi dovoliť. Náš dom postavil dedko z maminej strany, jeho plat vedúceho colneho úradu, postavenie a mimoriadne odmeny dovoľovali postaviť si rodinný dom. Stavbu realizovala súkromná furma Olárik. Dedo zložil zálohu a zbytok splácali asi dvadsať rokov, cez vojnu aj po vojne. No a mama musela veľmi šetriť aby sme vládali dedovi posielať peniaze a on potom firme Olárik. Takto to proste fungovalo. Dom bol na vzhľad veľký ale tým, že bol v tvare L tak bol v podstate malý. Z vonku vyzeral ako jednoposchodový dom s klasickou šikmou škridlovou strechou, ale zo záhrady bol vykrojený v tvare písmena L, teda akoby jedna izba chýbala do štvorca na každom poschoví. Na prízemí bola veranda, kuchyňa a obyvačka. Z chodby sa išlo do malej špajzy, toalety a do pivnice. Na prvom poschodí bol malý balkón, strecha verandy, malá izba a veľká izba, k tomu kúpelňa a vchod na povalu. Povala bola pre nás tým najkrajším miestom na svete. Tam sme sa hrávali na schovávanku, tam sme mali jeden čas malú dielničku, tam sme sa učili boxovať s ozajstnými boxerskými rukavicami a tam sme robili aj hlúposti. Raz sme urobili ozaj veľkú hlúposť. Kedže sme bývali na hranici, tak z povaly sme sa chodili pozerať na rakúsku stranu. Bolo dovidieť na blízke lúky a vzdialenejšie vrchy s rozhladňou. No a s ďalekohľadom to bolo úplne super. V tom čase som používal so Zdenom Vacom morzeovku na dorozumievanie, tak nás raz napadlo, že skúsime sa spojiť s Rakúšanmi prostredníctvom morezovky. Večer sme zobrali batérku, otvorili na streche malé okienko a vysielali sme morzeovkou smerom na rakúske hranice rovno z okna povaly. Takže svetlo z baterky bolo vidieť aj na dva kilometre, keďže sme aj my videli napríklad svetla traktoru, ktorý na opačnej strane Dunaja obrábal pole. Tak sme blikali morzeovkou: „halo, halo, vidí nás niekto“ a čakali sme na odpoveď, veľmi nás to bavilo, no nečakali sme takú reakciu aká nastala. Z rakúskej strany sa nikto neozval ale zato behom dvadsiatich minút bolo počuť ako k nášmu domu dorazili dva vojenské džipy a jasne sme počuli búchať na bránku a veliteľ hliadky volal - v mene zákona otvorte. V tom čase to bol veľký problém a rodičia na túto našú hlúposť tak skoro nezabudli. Našťastie sa to vysvetlilo, major Grigar pochopil, že sme sa ako deti len hrali, blikali sme baterkou a žiadnu špionáž v tom nevidel, ale susedia mali na to iný názor. Šepkalo sa, že sme sa pokúšali nadviazať s nepriateľom kontakt a veruže trvalo veľmi dlho pokiaľ tento šum neprestal. Toto obdobie detstva malo rôzne podoby. Aprílové počasie nám veľa krát pripravilo nečakané prekvapenia. Raz, náhle obloha očernela, privalili sa mraky a my sme už vedeli, že sa začína obdobie letných dažďov, ktoré často sprevádzala búrka. Do domu sa vchádzalo cez malú verandu, ktorá v takýchto časoch slúžila ako prírodne kino. Veranda bola dookola zasklenená malými okienkami, takže bolo videť von. Zmestil sa tam malý stolík a my sme si sadli dookola a buď sme sa hrali nejaké kartové hry, „človeče nezlob se“ alebo šach či dámu. Často sme si aj čítali dobrodružné knížky a pozorovali sme ako vonku vietor ohýba stromy a burácajú hromy. Pamätám na jeden podvečer, keď vonku lialo ako z konve, vietor fičal akoby sa blížil koniec sveta a do toho strielali blesky doslova ako z dela. Presvedčili sme mamu, aby sme šli na verandu a pozerali na búrku. Bolo to skvostné divadielko, vonku fúkal vietor a krútil sa akoby chcel uvtoriť vodný vír a vytiahnúť našu marhuľku do oblakov. Dážď bol veľmi silný a niekedy sa zdalo, že to malé zasklanené okna nevydržia a prasknú od toho tlaku. Starší brat Kamil navrhol aby sme si čítali nejakú knihu, tak sme sa napokon dohodli, že najlepšia k tomuto počasiu bude Kniha Päťnásťročný kapitán. Sestra Eva odbehla do izby a vrátila sa aj s knihou, mama nebola moc nadšená, mala obavy aby nejaká odlomená haluz neprerazila okienko, ale napokon sme ju presvedčili aby nám čítala. Mama čítala knihu a my sme sa popritom pozerali na prekrásne prírodne divadlo. Počítali sme ako ďaleko od nás udierajú blesky, zo školy sme vedeli že zvuk sa šíri 330m za sekundu, spočiatku to vždy bolo od záblesku aj 5-6 skeúnd po zvukový hrom, takže blesky padali cca 1,5 kilometra od nás. Ale v ten podvečer si príroda trochu zahrala s nami, odrazu sa zosilil vietor, dážď sa premenil na krupobitie a blesky skracovali svoj čas. Mama znervóznela a navrhla aby sme išli dovnútra, ale my, v duši strach ale navonok odvaha, sme chceli ostať a pozerať sa. Čas sa tak skrátil, že od záblesku neuplynula ani sekunda a nasledovala rana ako z dela. V tom bolo počuť búchanie na bránku, to Evina kamarátka Milka Rovneská sa prišla ukryť, nakoľko ju búrka prekvapila v polceste domov. Mama rýchlo zvesila klúč od bránky, ktorý visel na klinci zárubne a išla jej otvoriť. Ako tak nechala otvorené dvere zrazu sa zablysklo na oslepnutie a vzápäti rana akoby z desiatich diel, ten blesk udrel priamo do stromu pred naším domom. Vidieť blesk z tak blízka, tak páni to je niečo. Jasne sme videli osvietenú mamu aj vystrašenú Milku a akoby to nestačilo, blesk bol tak silný, že sa odlomila halúz zo stromu oproti a vzápätí padala smerom na našu bránku. Mama s Milkou v poslednom okamihu odskočili a dobehli dovnútra také vystrašené, že mama zavelila aby sme okamžite išli do kuchyne. Aj my sme boli vystrašení a poslušne sme odišli do kuchyne. Milka nám rozprávala, že práve išla z obchodu keď sa spustil lejak a búrka, prosila mamu aby sa nehnevala, ale už to viac nemohla vydržat. Mama spomínala na svoje detstvo a rozprávala nám aj o tom, keď blesk zabíjal ľudí. V ten večer sme sa rozprávali o búrkach a ich obetiach.
Písal sa rok 1961 a chodil som do ôsmej treidy, zachovala sa aj fotografia (ja som v predposlednej lavici za mňou už len tri dievčatá). Svetom preletela úžasná správa. Sovietský kozmonaut Jurij Gagarin vyletel do vesmíru v kozmickej lodi Vostok I. Zároveň sa odvysielala skutočne pekná pesničak Dobrý deň majore Gagarine, bol to hit. Texty piesne sme vedeli naspamäť „Celý svet slyšel tú správu Tasu, celý svet zanechal hovoru, celý svet vyskočil od rozhlasu, a zdvihl pohledy nahoru. Dobrý den majore Gagarine, tak jsme se přece jen dočkali. Celý svet připil Vám rudým vínem, lidé Vám sezdola mávali. Vyřiďte prosím na Měsíci, vyřidte medzi hvezdami, co chceme dneska všichni říci, že přijdem brzo za Vámi….“. Sovieti prekvapili celý svet, človek vo vesmíre, to bolo niečo. Bolo sa o čom rozprávať a nielen pre chlapcov to bola zaujímavá téma, ale aj pre dievčatá, dievčatám sa hlavne páčila tá pesnička. Chlapci si hneď robili nákresy ako funguje taká raketa, ako a kedy sa oddelí prvý stupeň, ako a kedy sa oddelí druhý stupeň a podobne. Toto obdobie aspoň podľa mojej mienky odštartovalo raketomániu. Starší chlapci na Devínskej ceste už o dva dni vypúšťali rôzne tipy rakiet. Jožo Hujsa bol na to najväčší macher. Zavolal všetkých chalanov a dievčatá z našej ulice a prišiel s veľkou raketou, bola asi 50cm vysoká. Všetci sme napäto očakávali čo bude, vyletí, nevyletí, vybuchne, nevybuchne. Samozrejme to bol v tajnosti pred rodičmi, ale predsaj na verejnom mieste na Devínskej ceste. Na naše prekvapenie bola veľmi úspešná, po zapálení knotu sa z trupu rakety zadýmilo, vyšľahli plamene a odrazu veľkou rýchlosťou vyštartovala a letela smerom k oblohe, ale po nejakých troch štyroch sekundách zhorela. Potom nám vysvetlil jednoduchý pricip. Trup rakety bol z výkresu a náplň tvorili novinové papiere napustené travexom. Travex bol normálne predávaný prášok v krabici, ktorý bol určený na ničenie buriny, ale mal aj tú vlastnosť, že keď sa do roztoku namočili noviny a nechali vyschnúť, horeli skoro ako pušný prach, len pomalšie, Travexové noviny boli ideálne na pohon amatérskych rakiet. Takmer tragický dopad mala druhá raketa, ktorú vyrobil Jožo Hujsa, tvorca prvej rakety, keď zdvojnásobil všetky parametre, veľkosť, hrúbka ako aj dávku traxexových novín. Štart sa uskutočnil na Devínskej ceste pred Vodárňou, bolo tam kopec detí, Jožo dokonca vyrobil malú odpalovaciu rampu zo zváračskeho autogénového drôtu. Postavil to na ulici a keď nikto nešiel, potom zapálil knot. Všetci sme ustúpili o krok dozadu, z trpaslíčej rakety vychŕlil plameň akoby z ozajstnej rakety, chviľku za zachvela ale potom rýchlosťou vyletela. Travex ale horel tak rýchlo, že po dvoch sekundách prepálil jeden bok a to spôsobilo zmenu letu rakety. Ohnivá guľa sa začala točiť ako vrtuľa a smeroval naspäť na zem. Dopadla rovno na strážnicu vodárne, službu mal pán Lerinc. Keď videl horiace padajúce ohne, vyletel zo strážnice, díval sa na to horiace čudo, potom na nás a už vedel čo je vo veci. My sme sa rozpŕchli domov. Prišiel aj policajný okreskár pán Gajarský, ktorý to všetko vyšetroval. Jožo dostal pokarhanie a tým bola vec vybavená. Raketománia neustala, zažili sme množstvo ďalších štartov, aj ja som jednu raketu vyrobil a zdvojnásobil som hrúbku obalu aby tak skoro nezhorela a nestalo sa to čo Jožovi. Pred vystrelením som navlhčil trup, vložil travexovú náplň a moja raketa vyletela najvyššie, lebo sa nechytil trup vďaka zvýšenej hrúbky výkresového papiera a navlhčenia. To bol môj prvý úspech nápaditosti a vylepšovania nezdarilých pokusov.
Ešte jedna udalosť mi utkvela v pamäti, bolo to niekedy koncom roka keď Východní Nemci a Sovieti postavili berlínsky múr, aby zabránili útekom obyvateľov NDR na Západ. Veľmi sa o tom debatovalo, či je to dobré alebo nie. Už vtedy som mal vlastný názor, že rozdelovať mesto na dve časti je totálna hlúposť, že sa po skončení druhej svetovej vojny mali radšej dohodnúť, buď to bude patriť západným spojencom alebo východným Sovietom. Predvídal som, že v budúcnosti to bude mať neočakavateľné následky. Toto obdobie mi utkvelo v pamäti, lebo vtedy sme si kúpili domov televízor Mánes. Bolo to úžasné, pre nás deti v tomto veku niečo veľkolepé, prenos nielen zvuku ako sme boli zvyknutí počúvať rádio ale aj obraz. Pamätám, že sme mali problém s anténou, bolo ju treba upevniť na strechu, tak sme dali veľký rebrík na šikmú škridlovú strechu a otec s Kamilom pripevnili anténu, natiahli dvojlinku do televízora, naladili stanice a objavil sa obraz. Celá rodina sme boli šťastní, že aj my máme televízor, bol to akoby nový život, nový svet. Prázdniny ubehli ako voda v Dunaji. Takmer vždy keď svietilo slniečko sme boli pri Dunaji, kde sme mali svoje viaceré miesta. Hlavný stan sme mali na hrádzi, ktorú postavili pracovníci vodárne aby aj v dobách sucha bola voda v studniach. Ovládali sme ale aj iné úseky, napríklad jednička bolo miesto kde bola húpačka. Bolo to veľmi obľúbené miesto, starší chlapci zaveseli lano na vysoký strom naklonený k stredu malého ramena Dunaja, na konci držiak z dreva a vznikla úžasná hračka, ktorá bola neustále obsadená. Každý sa chcel „hunčovať“. Pri dobrom rozbehu sa dalo dosiahnúť až takmer do polovici ramena a v mŕtvom bode sme sa pustili a súťažili kto najďalej doskočí do vody. Bola to super zábava. Táto hunčovka lákala aj deti zo širšieho okolia, chodili tam chlapci z horného konca Karlovej Vsi, Tono Gazárek, Tono Malík a iní ale aj chlapci z mesta najmä z Vidrice, Tono Grňo, Galúzka a ich kamaráti. To samozrejme prinieslo aj šarvátky a neraz lietali aj zauchá alebo päsťe do brady. Vždy sme si uhájili svoju domácu pôdu. Hunčovku sme museli často opravovať lebo vždy sa našli neprajníci a lano jednoducho odrezali. Tak raz starší chlapci namiesto konopného lana tam namontovali oceľové z nejakémo malého žeriavu. Toto vydržalo dosť dlho, pokiaľ si nezlomil nohu syn riaditeľa vodárne, ten dal pokyn a vodárenskí pracovníci motorovu pílkou odrezali celý hrubý konár, ktorý smeroval do polovice ramena Dunaja. To bolo pre nás naozajstná tragédia, ale nedali sme sa, neďaleko sme našli podobný strom a na plus jedničke začala fungovať nová hunčovka. Nebola sice taká ďalekonosná, hodilo nás to len do štvrťky ramena, ale bola. No ani táto dlho nevydržala. Bola na nebepečnom mieste. Keď v lete klesla voda objavil sa rovno pod hunčovkou veľký betónový kváder. To rozbehlo nový veľmi nebezpečný druh zábavy. Kváder na plochu tak asi 1 m x 2 m bol vysoký dobré dva metre. Trčal tak šikmo z vody, že číhal kto sa na neho „napichne“. No a my sme z hunčovky skákali rovno na neho z mŕtveho body z výšky najmenej päť metrov, keď sa niekto nestrafil, padol do vody. Toto bola veľmi nebezpečná a obľúbená hra, až napokon Agneša Rovenská tak nešťastne skočila, že padla z výšky dobrých päť metrov nad vodou rovno šikmo na hranu kvádra a zlomila si stehennú kosť. To bol koniec aj tejto húpačky, ich otec prišiel so sekerou a konár na ktorom bola zavesená húpačka zoťal a bolo po húpačke. Toto nešťastné miesto sme navždy opustili a utáborili sme sa povyše prúdu ramena Dunaja a nazvali sme ho nulka. Bolo to miesto hneď oproti vchodu k ramenu vedľa vodárenského polotu. Tieto prázdniny sme začali aj hrávať na gitarách, najskôr to boli len jednoduché pesničky, napríklad „Cesta má“, alebo „Džery vlčiak“ a podobne. Milan Rovenský bol najlepší, mal dobrý hudobný sluch a venoval sa gitare od rána do večera. Po ňom bol môj starší brat Kamil, potom Šimon Bohunský a napokon aj ja. Postupne som sa prepracoval na druhé miesto.
Koniec 6.časti
Podporte nové zákony na ochranu troch rovín života: 1) fyzického, 2) psychického, 3) intelektuálneho.
https://www.peticie.com/peticia_na_podporu_kandidata_za_obianskeho_prezidenta_sr_volby_2019
Prosím prepošlite svojím priateľom. Ďakujem. Základom je článok uverejnený na internete ako môj blog.
PS: Hľadám prokurátora, ktorý by mi bezplatne pomohol právnymi radami…..
Môj ďalší blog na stránkach hlavne spravy
Moje diskusné relácie na youtube Tu
Moje vystúpenia v Občianskom tribunále Tu
Tento obsah knihy bude uverejňovaný v každom vydaní pre lepšiu orientáciu, stále sme v I. kapitole:
Obsah knihy:
- 1948-1966 Detstvo až do vojny (banda BDS, čundrovanie, Tvorivosť) - nevinný začiatok života
- 1966-1973 August 68 /havária, práca v televízii/ - náznaky konšiprácii
- 1973-1976 Čas svetla /väzenie, postup v televízii/ - prvá konšpirácia, sklamanie
- 1976-1981 /práca v televízii až po odchod Beňa/ - návrat do života, optimizmus
- 1981-1986 /intrigy, externá práca v stv, dpmb, armádna redakcia/ - sťahujú sa mraky nad ČSFR
- 1986-1989 Súmrak / videoslužba Orion, od 86-teho/- príprava tzv. „nežn ej revolúcie“
- 1989-1991 Nežná revolúcia /udalosti pred a po revolúcii/ - opis prevratu
- 1991-1992 Voľby 92 /politické pozadie, vznik HSP a HZDS/ - smrť nádeje na lepšiu budúcnosť
- 1992-1995 Napätie / vydavanie novín, do 95-teho/ - prichádza tvrdý boj
- 1995-1998 Zlosť /prenasledovanie, autohavária/ - prvé obete, prevé zranenia
- 1998-2001 Útek /azyl v zahraničé/ - minútu před dvanástou
- 2001-2005 Švajčiarsko /dobré aj zlé/ - nový svet
- 2005-2008 Bez domova /chorá demokracia/ - návrat do pekla
- 2008-2011 Boh je mŕtvy /korupcia a bezprávie/ - zlý sen, tvrdá realita Slovenska
- 2012-2015 Zrada /kostlivci a hospodárska kríza/ - odhalenia sprisahania
- 2015-2019 Bezdomovstvo, úkryt, boj o prežitie, - odhalenie korupcie na polícii, prokuratúre, súdnictve
Záver Nová vízia /vízia mravného štítu/ - povzbudenie do boja za dobro
Vážení čitatelia, vážený administrátor, tento text nebol nikde uverejnený, verím, že moje blogy budú uverejnené na titulke aj na stránkach blogerov. Prinášam Vám nielen umelecký zážitok z môjho príbehu, ale aj vytvorenie si názoru odkiaľ sme a kam kráčame a ako to všetko môžeme ovplyvniť a vylepšiť Vašim pričinením. Ako najviac prenasledovaný člověk, ktorému rozvrátili rodinu, ukradli manželku aj deti, aj milovaného syna Michala, uvhrli do bezdomovstva, budem kandidovať za prezidenta, nie pre víťazstvo, ale hlavne, aby som sa dostal pred TV kamery a povedal v skrátenej verzii Holú PRAVDU o stave spoločnosti a nevyhnutnej ZMENE.
