Na malý lístoček trasľavou rukou, trocha kostrbato píše všetko, aby na nič nezabudla. Čo - to, oni dvaja dôchodcovia by sa aj uskromnili, ale deťom treba finančne pomáhať. Nikdy by nedopustila, aby vnúčencom niečo chýbalo. Babka Agneška, bola tou najlepšou starostlivou manželkou, mamkou aj babkou, akú si len môžete priať. Vnúčatká dostávali od svojej babky častokrát viac, ako od svojich rodičov! Lásku rozdávala plným priehrštím na všetky strany a kto bol jej hosťom, bol vždy vyhostený ako sám kráľ! Široko-ďaleko nebolo lepšej hostiteľky. Znova skontrolovala, či na lístoček napísala všetko. Ovocie pre vnúčatká, Ninke obľúbenú salámu, Liborkovi smotanový jogurt z jahôdkami - ten on veľmi rád... " Nezabudni kúpiť aj zemiaky", zvolala z kuchyne dcéra. Na trolejbusovej zastávke je plno. Miesta v trolejbuse na sedenie niet. Zanedlho sa predsa len pohlo svedomie v mladom mužovi "pani, prosím sadnite si". Sadla si. Hľadí z okna, ale mysľou je niekde inde. Nemala to v živote ľahké, ale čo tí mladí, majú to teraz hádam ľahšie?? Stále hádky svojich detí, kvôli peniazom. Zaťovia nemajú to šťastie a nikde sa neohrejú dlhšie,aj tie platy sú na východe krajiny najbiednejšie. Tak sa snaží to nejak svojím dôchodkom kompenzovať, len aby bol doma kľud. Pomáha to? Často počúva mami daj, požičaj, zasa nevychádzame. A tak sa potom k sebe aj majú: ako pes s mačkou. Jediný syn sa má dnes dobre, ale jeho daňou za dobre platenú robotu, je veľká vzdialenosť čo ho delí od rodiny. Tak rada by mala svoje deti doma pokope, aby boli šťastné, čo všetko by za to jedna matka dala... "Na nasledujúcej zastávke železničná stanica" ohlási mikrofón, a pípne. Vystúpi do obchodného centra, je to ešte kus cesty, ale zvykla si. Zvykla si ťažké nákupy nosiť sama, hoci má dcéra auto, ale nemá nikdy čas. Radšej sa jej ani nespýta, či nepôjde náhodou do mesta, lebo by to bolo zasa kriku. Odsunie košík nabok, má asi pokazené koliesko. Vyberie druhý, keď v tom zbadá na okraji chodníka staršiu ženu, ktorá vystiera ruku. Žobre prosí o pomoc. Automaticky siahne po kabelke, a vyberá peňaženku."To Ty Agneška?",spoznajú sa. Roky sa nevideli. "Čo sa ti stalo? A pre boha živého, prečo tu žo".... zasekla sa, nechcela tak necitlivo."Prečo tu sedíš?... a ako sa vlastne"..."Ta znáš jak to Agneško, človek ma rád svoje dzeci, šicko by im dal... a ja dala, a teraz im cesno, nemušeli me ani vyrucovac.Sama som pošla"... Neuvažuje, vie len jedno. Stará žena, kamarátka, potrebuje pomoc "poď ku mne, máme izbu voľnú". Nepôjde, je hrdá. Vyťahuje modrú tisíckorunáčku a vkladá jej do rúk. Aspoň budeš mať na nocľah na pár dní, potom príď ku mne veď vieš kde bývam. "Dzekujem Agneško, nech ci to pánboh odplací dobrá dušo" Slzy v očiach oboch žien... ešte stisk ruky... objatie... Cestou naspäť domov nemôže zabudnúť na starú priateľku. Ďakuje Bohu, že nemá tiež také nemilosrdné deti. Toľká ľudská nenásytnosť. Pre chamtivosť zabudnúť na tak samozrejmú vec, ako je úcta k rodičom. Otvára dvere, vchádza do domu... Kde si bola tak dlho?! A kde je nákup, kde sú zemiaky? Veď čoskoro je čas obeda!Chvíľu stojí, nepovie nič... "Ale moja, zabudla som peňaženku..." Buchnú dvere a v kuchyni už len počuť buchot riadu. Vchádza do spálne, hoci vidí trocha rozmazane, nahmatá v skrini peniaze a potichu zašepká - veď nejak to zvládneme,vyžijeme...
