Bezmocne som kľačal, a snáď po tisícikrát sa spýtal - prečo práve ja? Prečo ma trpieť moja rodina? Nikdy som neobišiel žobráka pri ceste a do jeho dlane som vtlačil peniaz, ktorý mu pomohol prežiť. Mohol aspoň jednú noc prežiť, sýty a v teple. Že som ich stretával dosť, aj to vieš. Nerobil som zle a ani nekradol. Nepodvádzal som svoju manželku a aj o drahé dcérky sa dobre starám. Povieš mi dôvod mojich ťažkostí? Zasa ticho. Veď Ty kamarát môj, najlepšie vieš, že žijem svoj život tak, aby som sa v budúcnosti zaň nemusel hanbiť. Azda by som sa mohol raz pred Tvoju tvár postaviť "skrivený a špinavý?" To nikdy! Alebo je to preto, že občas v práci zakľajem?! No skús si dať Ty, kladivom po ruke a byť ticho! Nekľajem však ani na Teba, ani na Tvojho otca a ani na Tvoju rodinu. To slovo ženského rodu, nemá pre Teba žiaden význam! Alebo áno??? Ozvenou však mi je odpoveď a... ešte nejaké kroky. Obzriem sa. Je to tunajší starý kňaz. Už ma pozná, vie že svoje rozhovory z Ježišom robím v čase, keď je kostol prázdny. Na svoje debaty s Kristom svedkov nepotrebujem. "How are you my son? - Ako sa máš syn môj? Nie veľmi dobre. Záplavy na Slovensku mi zobrali domov. Mal som rozhovor so svojím "starým priateľom, " no neodpovedal mi. Zbadal slzu v mojom oku. Už sa nič nepýta a prežehná ma. Zvláštne sa usmeje a keď odchádza zamrmle - "nie, nie, neodpovedá ale rozumie"... Aj ja sa usmejem. Po dlhšej dobe je mi akosi lepšie na duši...
