"Jak še máce Pišta báči?". Potmehúdsky sa usmial, pozrel dole, a odvetí:"Nedobre Janík, už len tak viší". Čože mu to len tak visí? Jáj! Konečne mi zaplo... Toho báčika Vargu neopúšťal humor ani v sedemdesiatke. Mal som ho rád. Starého rybára, ktorý ma kedysi učil viazať háčiky vyrobené zo špendlíkov a klincov. /Na našom majery žili len starí ľudia v ešte starších domoch, čo pamätali ešte grófske časy. Za oných čias tam bývala čeľaď, ktorá pracovala na pánskych statkoch. Zachovaná zostala aj Pánska záhrada, kde sa schádzajú pod starými gaštanmi a orechmi mladí, tak ako sme to robievali my, aj rodičia, či starí rodičia./
"Jak škola, učiteľ sluchá?" "Muší báči a ked ne, tak dáme na stul novinky, šport, a tote Vám robia zázraky." To my Vám máme takého učiteľa z Vyšnej Šebastovej/veľký športový fanúšik/, že keď mu ráno dáme na stôl športové noviny, tak už máme potom celé vyučovanie od neho pokoj. Ak nemáme noviny, tak len nadhodíme futbalovú tému a preberáme hráčov, rozhodcov... atď do konca hodiny.
Báči mi ešte rozprával ako ich učiteľ obšíval za Slovenského štátu, a aké boli ťažké povojnové roky. Zo starej čerešne zlietol na báčiho klát stehlík/v nárečí štigeľ/,len niekoľko centimetrov od jeho opierajúcej sa ruky. Onemel som od úžasu. Báčik sa len usmial popod fúzy a vraví :"Serus Ďulko, jak ešti ši šlebodný?" Ako keby mu rozumel, veselo zavrtel chvostom, a odletel. "Ako slobodný??? Nedalo mi." Ta to Ďulko a Ďoďo chodza za Terezku, a ešti še pre žadneho z nich nerozhodla". To ten Pišta báči, alebo Báči Varga jak ho zvykli volať, mi vedel vždy zamotať hlavu. Niekedy som nevedel či fígľuje, alebo hovorí pravdu. Takže aby ste rozumeli: dvaja stehličí samci dvoria jednej samičke, a ona sa ešte pre žiadneho z nich nerozhodla. Ako môže rozoznať niekto medzi stehlíkmi kto je kto, je mi dodnes záhadou.
Pokiaľ som došiel na koniec majera, mojou nepísanou povinnosťou bolo pristaviť sa aj pri ostatných štyroch susedoch, a "kus podebatovac". Verte mi. Nikto Vám nedá toľko životnej múdrosti, ako starí skúsení ľudia.
Prešli týždne, mesiace, roky... Z majera si postupne dobrých susedov Tomašíkovcov, Huľových, Ňachajových a Okoša Pán Boh povolal k sebe. Ostal už len báčik Varga. Keď som sa vrátil zo svojej dvojročnej vojenčiny, moja cesta ako vždy viedla cez náš starý" majir". Zvítal som sa zo staručkým báčikom Vargom, a jeho trasľavá ruka už nemala taký stisk. Jak sa máte báči? Odpoveďou mi bolo jeho staré"ta už len tak viši", a figliarsky na mňa žmurkol. Ani v osemdesiatke nestrácal zmysel pre humor, a očká mu len tak žiarili. Nerozprávali sme sa o škole, ani o mojej vojenčine. Ja som len počúval. Ako je sám. Ako je mu clivo. A ako už by chcel ísť za svojou nebohou manželkou. Bolo to veľmi smutné. Domov som cez majer prešiel rýchlejšie, ako pred rokmi. Nebolo sa už pri kom zastaviť. Lavičky spred domu zívali prázdnotou. Aj orech čo stál pri ceste zavŕzgal, ako keby zaplakal. Kde sú milí susedia, čo mali vždy úsmev na tvári? Kde sú vľúdne slová, čo vedeli potešiť moju dušu?Onedlho, nás opustil aj Pišta báči...Vytratili sa sliepky spod nôh, vytratil sa život z nášho majera...
