Začalo sa to tým, že ešte pred začiatkom 1. svetovej vojny emigroval do Ameriky brat môjho prastarého otca, volal sa Konrád. Odišiel aj so svojou priateľkou Františkou, ktorá pochádzala zo susednej dediny. Usadili sa v Pennsylvánii v mestečku Smithfield južne od Pittsburghu. Tu sa zosobášili a Konrád začal pracovať ako baník. Šťastným mladomanželom sa postupne narodilo 7 detí: Pavel (Paul), Ján (John), Jozef (Joe), Michal (Mike), Štefan (Steve), Vojtech (William) a najmladšia Mária Anna (Mary Ann +2015). Mladá rodina si málokedy spomenula na vzdialených príbuzných v ďalekom Rakúsko-Uhorsku, s ktorými udržiavala už len občasnú listovú komunikáciu.
Medzičasom sa skončila vojna, no napriek tomu život v malej dedinke na strednom Slovensku bol stále ťažký. A tak sa môj prastarý otec Imrich rozhodol, že na čas odíde zarobiť peniaze za Veľkú mláku za svojim starším bratom Konrádom. Písal sa rok 1929, mal vtedy 33 rokov. Problémom však bolo, že v tomto čase už bol ženatý s Máriou a mali 5 detí: Máriu, Matildu, Imricha, Jozefa a môjho starého otca Ondreja. Zachovala sa spomienka, že keď ho prastará mať vyprevádzala na vlak, tak mu odvial vietor klobúk, čo bolo znamenie, že sa už nevráti. Vtedy horko zaplakala, čas ukázal, že smutná predtucha bola pravdivá.
Prastará mať Mária musela vychovávať 5 detí sama: najstaršia dcéra Mária mala vtedy 12 a najmladší Jožko len pár mesiacov. Imrich sa dostal do Ameriky k bratovi s rodinou a zamestnal sa taktiež ako baník. Informácií o nich je však málo. So svojou rodinou si vymieňal listy. Niektoré fotografie z nich sa zachovali dodnes. Okrem toho občas poslal aj nejaké peniaze a najstaršiemu synovi Ondrejovi poslal zlaté obrúčky, no keďže sa ženil mladší brat Imrich skôr, tak pripadli jemu. V roku 1947 zomiera Konrád (Conrad) ako 62 ročný a Imrich zostáva bývať s jeho manželkou Františkou (Francis). Je pravdepodobné, že si vdovu po svojom bratovi zobral za ženu napriek tomu, že už mal rodinu na Slovensku. Ťažko skúšaná prastará mať v Rudne zomiera v roku 1956 ako 61 ročná. Pamätám si, ako moja stará mama spomínala, že bola veľmi nešťastná a zomrela od žiaľu za svojim mužom, ktorý odišiel do ďalekej zemi, kde potom žil s inou. Imrich zomiera rok na to v 1957, a tam sa končí komunikácia s rodnou dedinou.
Ťažko niekomu niečo vyčítať, keď človek nepozná presné súvislosti. Dnes keď prechádzam popri hrobe prastarej mamy na rudnianskom cintoríne, spomeniem si na jej smutný príbeh a vždy jej venujem krátku modlitbu.
PS: Prvé informácie o tomto príbehu som sa dozvedel už ako žiak základnej školy. Moja angličtinárka mi vtedy pomohla vystopovať rodinu v USA, vymenili sme si pár listov, ale bohužiaľ viac sa mi neozvali... škoda, dnes už asi nikto z amerických potomkov netuší, že ich prapredkovia pochádzajú z nejakého Slovenska.
