A takto pomaly, ale čím ďalej, tým rýchlejšie plynul čas: dni, týždne, mesiace, roky, ba dokonca aj storočia a tisícročia. Prešli minimálne dva konce sveta. Chlapec sa naďalej učil dobre, aj keď nemožno hovoriť, že bol dáky génius. Patril skratka k tej časti obyvateľstva, ktorú nezvyknú zaraďovať do vybraných ankiet v známej relácii o (vtipnej) múdrosti národa. Vyrástol, zmaturoval a čakal ho život plný nádejí. Chcel ísť pracovať do zahraničia, chcel si zlepšiť cudzie jazyky, vidieť kúsok sveta. „Ale nevymýšľaj!“ – zahlásili rodičia. Opäť prišla na rad tá čarovná veta: „uč sa, budeš sa mať dobre!“ A tak chlapec poslúchol a prihlásil sa na vysokú školu. Ubehlo ďalších päť rokov.
Medzičasom si jeho mnohí kamaráti a spolužiaci (aj tí menej šikovní na učenie) našli slušné roboty a podaktorí aj manželky. Z chlapca sa stal muž (s akademickým titulom) – písal sa už rok 2011. Síce sa mu podarilo pomerne rýchlo nájsť si prácu (dokonca vo svojom obore), ale bohužiaľ veľmi slabo zaplatenú. Jeho kamaráti už stihli za tých päť rokov praxe postúpiť v kariére a k manželkám pribudli aj sem tam dáke deťúrence. Dokonca aj jeho rovesníci, ktorí neboli kedysi na základnej škole až takí kamarátski a nikdy sa dobre neučili, ale boli drzí a draví, sú teraz dobre zarábajúci podnikatelia.
Mladého muža síce jeho práca baví, ale čo spraví, ak bude chcieť uživiť rodinu? Zamyslel sa nad starou frázou, ktorú mu vsugerovali kedysi rodičia a zosmutnel.
PS: Aké z toho vyplýva ponaučenie? Každý si domyslí sám...
