Už od začiatku pôsobenia sa skláreň borila s problémami. Prokopec si neplnil záväzky s dodaním dreva, ktoré bolo potrebné hlavne na prevádzku dvoch pecí vykurovaných plynom. Údajne v tom čase boli rudnianska skláreň spolu s uhroveckou prvé v Uhorsku o dvoch plynových peciach. Ročná spotreba palivového dreva bola vtedy približne 3000 m3. Skláreň začína prosperovať až pod novým majiteľom Vincentom Ružičkom, čo sa odrazilo aj na náraste počtu obyvateľov Rudna. Kým v roku 1870 nemalo ani 500 obyvateľov, na vrchole sklárskej výroby v roku 1910 tu žilo už takmer 900 ľudí. Do obce prichádzajú sklárski odborníci pochádzajúci z Moravy a Čiech, ale aj z iných sklární na našom území (Uhrovec, Skýcov, Utekáč). Je zaujímavé, že priezviská niektorých sklárskych rodín sa vyskytujú v obci dodnes.
Vo fabrike sa vyrábali všetky druhy dutého skla: krčmárske, lekárske, petrolejové lampy, zaváracie fľaše, fľaše na minerálku. V r. 1898 spracovala 350 ton kremenného piesku, 4 ton kremeňa, spálila 5000 m3 dreva, pracovalo tu 51 sklárov, ktorí vyprodukovali 350 ton obyčajného dutého skla a 50 ton jemného dutého skla v hodnote 40 000 zlatých. Na prelome storočí mala fabrika 4 budovy a 9 sklárskych domov na ploche 1,70 ha, 80 robotníkov, z toho 15 žien. Začína sa zaoberať aj výrobou kryštálového brúseného a dekorovaného skla na osobité objednávky (rôzne jedálenské súpravy). Ročná produkcia bola 60000 kôp skla, teda asi 120 vagónov tovaru. Skláreň spolupracovala aj s firmou Sandrik, no hlavným odberateľom bol budapeštiansky trh, ale aj rakúsky vidiek, dokonca sa spomína aj export do Egypta.
Po smrti Vincenta Ružičku rudniansku fabriku vlastní niekoľko ďalších majiteľov Göpfertovsko-Ružičkovského rodinného klanu. K úpadku dochádza pod majiteľom Viliamom Ružičkom, ktorý údajne veľkú časť majetku prehral v kartách. Už v r. 1907 si časť robotníkov a odborníkov zobral do novovybudovanej sklárne v Novej Bani Viliamov zať Ján Göpfert, ktorý pravdepodobne predpokladal budúci krach rudnianskej fabriky. Tesne pred vojnou sa fabrika dostáva do exekúcie a odkúpila ju najskôr zlatomoravecká banka a neskôr viedenská firma Penhas, do jej čela sa dostáva riaditeľ František Hoch (taktiež zo spomínaného klanu), ktorý zotrváva v sklárni až do jej likvidácie. Okolo roku 1923 (niekde sa uvádza 1926, či 1927) bola definitívne zastavená výroba po viac ako 50 rokoch, zariadenia a odborníci prešli do N. Bane, prácu stratilo 145 robotníkov. Príčin zániku sklárstva v Rudne okrem hazardných hier majiteľa Viliama Ružičku (karty) môže byť niekoľko: po vojne sa znížila kúpyschopnosť obyvateľstva, vzniká konkurenčná skláreň na Novej Bani, ktorá bola bližšie k železnici, odchod odborníkov ku konkurencii, či v roku 1926 sa pretrhla hrádza Nového tajchu. V r. 1930 odkúpili bývalú továreň Roth a Čepček za 180 000 Kčs, poschodovú budovu Gabriel Škriniar za 85 000 Kčs. Budovy však chátrali a ešte v 30. rokoch boli zbúrané. Na mieste fabriky v súčasnosti stoja rodinné domy, zaujímavé je, že niektoré sú postavené z pozostatkov zničených budov niekdajšej sklárne. Bohužiaľ dnes už aj posledné zachované budovy bývalej sklárne (časť Vazárne - baliarne, 2 sklárske domy) sú buď zanechané osudu – zubu času, alebo sú prestavané na moderné haly. V súčasnosti by už málokto rozpoznal miesto niekdajšej sklárne, preto je dôležité si to aspoň pripomínať.
1. Hlavná budova. Nachádzali sa tu 2 okrúhle pece – každá mala 12 otvorov pre pernice (šamotové ohňovzdorné nádoby) s celkovým obsahom skloviny asi 150 kg (r. 1898). Ďalej chladiace komory a 4 kancelárske miestnosti.
2. Gázovňa (gazameter) a dreváreň s cinkulárkou . Objekt s kotlom a 60 m vysokým komínom, v ktorom sa palivové drevo menilo na plyn (tzv. splyňovanie dreva), ktorým boli vykurované dve sklárske pece. Je prepojený s hlavnou budovou.
3. Vodné koleso s malou elektrárňou . Pozostatok banskej stupy (drviča rudy), vodu k nemu privádzal jarok z tajchu, ktorý využíval spád 20 m, čo bolo v tom čase najviac na území Slovenska. Nový tajch ležal teda 20 m nad úrovňou fabriky. Sila vody sa využívala na výrobu elektrickej energie na osvetlenie sklárne, či pohon iných zariadení (napr. brúsiek). Údajne touto elektrikou bola osvetlená aj cesta zo sklárne až po byt majiteľa, nazývaný Handel, ktorý sa nachádzal asi 500 m v doline. Treba upozorniť na to, že samotná obec bola elektrifikovaná podstatne neskôr, až v r. 1952.
4. Úpravňa . Budova na obrobenie skla – brúsiareň, dekorovanie skla.
5. Baliareň a sklad . Budova na balenie skla (tzv. vazáreň), triedenie (tzv. peklo), sklad hotových výrobkov, sklad črepín.
6. Domy sklárov . Menšie objekty, kde bývali sklárski odborníci, pochádzajúcu často z Čiech a Moravy.
7. Dom riaditeľa sklárne – zvaný Handel
Majitelia a riaditelia (správcovia) sklárne
| 1872 - 1887 Ignác Prokopec + neskôr manželka Emília r. Sokolová | Maximilián Göpfert |
| 1887 - 1898 Vincent Ružička | -II- |
| 1898 - 1903 Mária Ružičková r. Petrášová | 1902 správca Ľudovít Ružička |
| 1903 - 1908 Ján Göpfert (zať Márie) – 1907 dal postaviť novú skláreň v Novej Bani | -II- |
| 1908 - 1913 Viliam Ružička (pravdepodobne švagor Jána Göpferta) | -II- |
| 1913 - 1918 Tekovská banka Z. Moravce | František Hoch |
| 1918 - 1923 ? J. Penhas a bratia Viedeň | František Hoch |
Zdroje:
Archív OcÚ Rudno nad Hronom
Bakošová, J. 1994, Skláreň v Rudne nad Hronom v rokoch 1912 – 1926
Kršjaková, H. 1997, Dejiny obce Rudno nad Hronom
Zrebený, A. 1986, Dejiny Novej Bane
Žilák, J. 2011, Skláreň v Rudne nad Hronom
http://www.zivaskola.uhrovec.sk/historiaobce.html
