Názov venuše sa začal používať v polovici 19. storočia vo Francúzsku. Ako vzor použili meno rímskej bohyne krásy Venuše, nakoľko sa predpokladalo, že išlo o praveký ideál krásy, aj keď samotné sošky s antickým Rímom vôbec nesúviseli.
Dokopy sa do dnešných čias našlo viac ako 200 sošiek venuší v celej Európe a časti Ázie od Španielska až po Rusko. Ich vek je približne 5 000 až 40 000 rokov, ich výška sa pohybuje najčastejšie okolo 10 cm a boli vyrobené z rôznych materiálov: pálená hlina, kameň, kosť, mamutie kly, parohy, slonovina, uhlie.
Z nedávnych výskumov:
Americkí vedci z Coloradskej univerzity tvrdia, že nakoľko venuše boli zhotovené v obdobiach extrémnej zimy a hladu, nemohli predstavovať reálne postavy žien, ale len zidealizované predstavy ich autorov. Obezita v dobe ľadovej bola nepredstaviteľná, praveké skupiny lovcov a zberačov vtedy zápasili o prežitie. Pri venušiach malo teda ísť o telesné proporcie ideálnej ženy schopnej zvládnuť tehotenstvo v ťažkých časoch. Zistili tiež, že čím boli sošky nájdené bližšie pri vtedajších ľadovcoch, tým boli obéznejšie.
Na území Slovenska sa dosiaľ našli dve venuše. Tú známejšiu – Moraviansku venušu našiel pred rokom 1930 roľník Štefan Hulman-Petrech na poli pri obci Moravany nad Váhom, neďaleko Piešťan. Neskôr sošku pravdepodobne predali a dostala sa na dlhé roky do Nemecka, na Slovensko bola vrátená až v r. 1967. Dnes je najvzácnejším exponátom na Bratislavskom hrade, zaraďuje sa k najkrajším venušiam v Európe. Druhá a mladšia z nich – Hrádocká venuša sa našla pri obci Nitriansky Hrádok, neďaleko Šurian pri archeologickom prieskume. Jej originál je uložený v Hornonitrianskom múzeu v Prievidzi. Táto venuša sa preslávila ako motív 2 korunovej slovenskej mince.
Zdroje:
