Mám dvoch synov. Mladšiemu vyšiel dvakrát pozitívny skríning na cystickú fibrózu. Mal len štyri týždne, keď nás poslali na pľúcne, aby mu urobili potný test, ktorý mal chorobu potvrdiť resp. vyvrátiť. Výsledok sme sa dozvedeli o dva dni, lebo medzitým bol štátny sviatok. Tie dva dni boli neuveriteľne dlhé, plné zúfalstva, strachu a už aj zmenených priorít. Odrazu už nič nebolo dôležité, na ničom nezáležalo.
Náš syn cystickú fibrózu nemá. Pamätám sa akí sme všetci boli pokorní, šťastní a vďační, keď sme sa to cez telefón dozvedeli. Nedokážem si predstaviť, ako by som reagovala, keby bol chorý. A už vôbec nie, že niekto by nešťastie môjho dieťaťa uverejnil v novinách. Asi by som sa zbláznila...
Gordon Brown mi nebýval sympatický. Kým som si neuvedomila, čím všetkým musel prejsť. Prechovávam veľkú úctu k politikovi, ktorý dokázal aj po niečom takom ísť ráno do práce a rozhodovať o závažných veciach. Prechovávam veľkú úctu k jeho manželke, ktorá dokáže takéto dieťa vychovávať a celiť verejnosti. Lebo zdravotný stav ich dieťaťa sa omieľa v médiach. Hoci je to len ich vec a vec ich lekára.
Rupert Murdoch mi býval veľmi sympatický. Učili sme sa o ňom v škole. Aké impérium vybudoval, čo všetko v živote dokázal. Pamätám sa ako nám profesor vravel, že sa skončili časy vplyvných strýčkov socializmu, čo vybavili školu, prácu, byt. Za každým úspešným mužom západu je len drina, tvrdá práca. Neviem, ale či tá tvrdá práca nebola až príliš. Myslím, že napriek všetkému noviny by mali zostať morálne a hlavne ľudské, veď ich čítajú ľudia. A ja som vymenila vzory. A viem aj prečo...
