Pripomenute III.

Proces prebiehal podľa osvedčených metód sovietskych skúseností: obžalovaní a svedkovia odrecitovali pripravené výpovede, ktoré sa museli naučiť naspamäť.Výpovede premyslene konštruovali „odborníci“ ŠTB.Obžalovaných podrobili takému fyzickému aj psychickému mučeniu, že zlomili ich vôľu vzdorovať. Navyše mnohí verili do poslednej chvíle, že ide o omyl a trvali na svojej vernosti strane a Stalinovi... O nenávistnú atmosféru na procese,prenášanom rozhlasom, sa zaslúžil najmä hlavný žalobca Josef Urválek, ktorý priam chorobne využíval každú možnosť na poníženie obžalovaných. Obžalovaný nakoniec doslova prosili o najvyšší možný trest. Uznali ho napokon vinným a popravili nie za to, že patril k organizácii slabochov, ktorý surovo trestali iný názor, než bol ten ich, ale za to, že vraj chcel týchto slabochov zlikvidovať. Čiže za hrdinstvo. Lenže Slánsky nebol hrdina, aj keď nebol ani taký komunistický lump a vyvrheľ, ako z neho urobili mnohí publicisti. Nebol o nič horší než Gottwald, Clementis, Zápotocký, Geminder, Bacílek, Husák a tucty iných, ktorí pripravovali prevzatie moci komunistickou stranou a nahradili tak hnedý nacizmus jeho sýtočerveným odtieňom. Sotva predpokladať, že by Slánsky, Clementis a ostatní, ktorých dal Gottwald a spol. obesiť, spravili inak k prípadnej skupine Gottwald, Zápotocký, Široký a ďalší. Nepochybne by pre zmenu dali obesiť oni ich, hoci by dobre vedeli, či aspoň tušili, že obvinenia a rozsudky sú nezmyselné. Prečo? Lebo medzi komunistami to bolo tak.Rozbehol sa valec politických procesov , ktorý nemal v dejinách krajiny obdoby.Počet len tých „ veľkých“ sa ráta na desiatky- proces so Slánskym nebol ani prvý, ani najväčší z hľadiska množstva postihnutých. Celkový počet obetí represálií po februári 1948 sa odhaduje ťažko a exilová literatúra sa do roku 1989 v údajoch rozchádzala, aj keď nie zásadne. Po 89´ sa údaje zdajú byť presnejšie a hodnovernejšie. Podľa štatistiky osôb rehabilitovaných do septembra 1992 išlo o 197 vykonaných trestov smrti- 150 v Česku a 47 na Slovensku. Historik Karel Kaplan s odvolaním sa na tzv. Pillerovu komisiu tvrdí, že len do októbra 1948 do konca 1952 vyniesol Štátny súd 233 trestov, z ktorých 178 aj vykonali. Rozsudky smrti v politických procesoch sa však vynášali už pred októbrom 1948 aj po 1952 a údaje sa opierajú len o rozsudky štátneho súdu. Chýbajú teda čísla o rozsudkoch smrti z dielní krajských a vojenských súdov. Celkom malo byť z politických dôvodov odsúdených 263 394 ľudí!!! V rokoch najväčšieho teroru (1948- 1952) tu figuruje 91 846 ľudí!!! Pripomeňme, že za dvadsať rokov existencie prvej Československej republiky bolo vykonaných 9 rozsudkov smrti. Napríklad atentátnici na vysoko postavené osobnosti vrátane páchateľa útoku na ministerského predsedu Karla Kramáře či vraha ministra financií Aloisa Rašína neboli na trest smrti ani len odsúdený. Československí demokrati už vtedy „neboli ako oni“, ako tí, čo ešte len mali prísť.Pri sledovaní politických procesov z konca štyridsiatych a z prvej polovice päťdesiatych rokov sme svedkami obrovskej arogancie. Politické procesy päťdesiatych rokov symbolizuje práve proces s Rudolfom Slánskym a komunistami vyššieho rangu. Verejnosti sa často sugerovala predstava, že obeťami stalinského (nie komunistického) teroru boli vlastne komunisti a poukazovalo sa prednostne na tento monsterproces. Zámerom bolo vzbudiť dojem, že hlavným problémom päťdesiatych rokov boli „omyly a deformácie“, na ktoré doplatili „nevinní súdruhovia“. Skutočnosť, že títo súdruhovia boli do značnej miery komunistickí gauneri a že drvivú časť obetí tvorili ľudia, ktorí sa s komunizmom, jeho ideológiou a jeho predstaviteľmi nikdy nekompromitovali, ostávala tabu. Slánsky a jeho kolegovia to v procesoch mali jednoduchšie, ale súčasne aj zložitejšie ako nekomunistické obete nespravodlivosti. Pri výsluchoch ich totiž čakalo to pravé čaro materialistickej dialektiky. Podobne ako sa cirkevní schizmatici stredoveku nemohli postaviť proti verdiktu Cirkvi bez toho, aby sa z nich nestali kacíri, tak sa ani pravoverní komunisti nemohli postaviť proti Strane. Stali sa z nich zradcovia, renegáti. Napriek bezpochyby rovnakej miere fyzického mučenia a nedôstojného učenia sa vymyslených obvinení spamäti mohli komunisti zažívať aj neopakovateľnosť svoje špecifickej situácie. Posúďte sami: Vec môjho vyšetrovania, to je otázka času. Mne sa dnes možno ešte zdá, že niektorých z deliktov, z ktorých som obvinený, som sa nedopustil. Ale je pravdepodobné, že trebárs už zajtra sa vyšetrovateľom podarí presvedčiť ma, že som to urobil. Bude potom závisieť odo mňa, ako si to v sebe vyriešim. (Slánsky svojmu spoluväzňovi- udavačovi ŠTB).Prvé politické procesy na Slovensku sa konali už na jar 1948. Postihovali prevažne bývalých funkcionárov nekomunistických strán.1950 sa konal súdny proces so skupinou bývalých slov. partizánov (Viliam Žingor). V januári 1951 pred súdnym tribunálom stáli slov. biskupi ( Vojtaššák, Gojdič, Buzalka).Medzi odsúdenými na trest smrti sa ocitol aj minister zahraničných vecí v 1948- 1950 Vladimír Clementis. Na odsúdení Clementisa najviac zavážilo to, že sa v roku 1939 kriticky vyjadril o sovietsko- nemeckom pakte o neútočení. Už aj to stačilo aby bol pre Moskvu trvalo podozrivou osobou. Na odsúdení Clementisa však mala záujem aj Budapešť, o čom svedčia nedávno objavené listy vtedajšieho maďarského straníckeho šéfa Rákosiho Stalinovi z rokov 48- 49. Maďari vtedy vypisovali Stalinovi o slov. politikoch, obviňovali ich z buržoázneho nacionalizmu. Bola to ich reakcia na povojnové riešenie československo- maďarskej otázky. Pre Moskvu však slov. nacionalizmus nemal v tom čase veľký význam. Nezaujímali ju ani vnútorné rozpory straníckych funkcionárov v týchto krajinách. Moskva potrebovala niečo protisovietske. Spomedzi Slovákov sa do tejto hry najviac hodil Clementis so svojou minulosťou. Clementis vo svojom „doznaní“: Ako som uviedol vo svojom priznaní, dopustil som sa ťažkých zločinov na záujmoch česko- slovenského ľudu a tým aj celého pokrokového ľudstva. Nech je môj prípad výstražným varovaním, k akému koncu, k akému strašnému koncu vedie matrikové, formálne členstvo v komunistickej strane spojené s kolísaním, zrádzaním vernosti strane a Sovietskemu zväzu... A koniec listu pre jeho manželku tesne pred popravou: Navzdory všetkému zrodili sa lepšie časy, i keď cesta k nim je tvrdá a často krutá. Pozdravuj za mňa o 15 rokov socialistickú Európu.Je to priam neuveriteľné ako mohol tento človek, po mesiacoch strávených v kazematách komunistických mučiarní a nasledujúcom monsterprocese, teda keď absolvoval tú najkvalitnejšiu univerzitu na svete v odbore „spoznaj seba a svoju stranu“ napísať tieto riadky. Ako mohol- samozrejme, po tom, čo prežil na tej odvrátenej strane spoločnosti, ale ešte stále v tom najtesnejšom styku s režimom, ktorý objektívne pomáhal stvoriť- veriť, že tento spoločenský mor by sa mohol či dokonca mal! rozšíriť vo zvyšku (demokratickej) Európy.Často sa zabúda , že zodpovednosť za monsterprocesy niesli aj vtedajší novinári, ktorí pomáhali rozpútať doslova davovú psychózu a tá vytvárala nevyhnutné kulisy monsterprocesov. Ďalšou dôležitou súčasťou týchto veľkých politických procesov boli kampane organizované straníckymi a štátnymi orgánmi s cieľom usmerniť „hnev pracujúceho ľudu“ proti triednym nepriateľom. Pracujúci na zhromaždeniach „schvaľovali“ rozsudky a vyjadrovali „podporu strane a vláde“. Do procesov vťahovali jeho organizátori najširšiu verejnosť. Zo Žiliny išlo v tej dobe do Prahy hlásenie, že ľudia požadujú mučenie účastníkov „protištátneho centra“. Historik Karel Kaplan na to spomína takto: Keď som v 1968 hovoril s hlavným prokurátorom v procese so Slánskym a spol. Josefom Urválkom posťažoval sa mi, že po vynesení rozsudku mu hrozilo prepustenie. Za čo? Do Prahy prichádzali vtedy delegácie baníkov z Mostu i ďalších miest a žiadali odvolanie prokurátora a sudcu za to, že trest smrti nedostali všetci obžalovaní.Procesy však v niektorých občanoch vyvolávali psychózu strachu, nútili občanov osvojiť si bezvýhradnú poslušnosť voči štátu a vedúcich komunistických funkcionárov zachovávať hlbokú oddanosť Kremľu.