Je zaujímavé, že ľudia sú zaslepení úspechom svojej krajiny, svojho klubu alebo svojho favorita natoľko, že nevidia koľko špiny sa za tým všetkým skrýva. Viem, niekto povie, zase jeden z ďalších, ktorí povedali A, ale nepovedali B. Možno to tak bude, ale aspoň sa budem snažiť naznačiť, koľko neodkrytého bahna je v slovenskom športe. Aj keď pre niekoho, to nebude nič nové. Cieľové skupiny – , hokej, tenis, futbal.
Ešte na konci roku 1989 zavládlo medzi občanmi bývalého Československa nadšenie z toho, že spoločnosť je tak občiansky uvedomelá, že prosperita a dobiehanie západných krajín bude otázkou, nanajvýš jednej dekády. Je 16 rokov po páde komunizmu a na Slovensku sme od tohto sna vzdialení na míle ďaleko.
Mám obavu o Slovensko, ale nie až takú hysterickú ako väčšina voličov SDKÚ.
Na začiatok je potrebné povedať čo som – som katolík s krstom, prijímaním a birmovkou. Považujem sa však za kresťanského liberála, ktorý presadzuje skôr prvky viery ako to, že sa máte modliť každú hodinu, chodiť do kostola, dodržiavať zastarané pravidlá a pod. Skôr sa snažím vysvetliť prečo verím, prečo ide z biblie toľko lásky, prečo je láska dôležitejšia ako čokoľvek iné na tomto svete. Samozrejme k ľuďom, ktorí o ňu stoja a ktorí ju nezneužívajú. Ale nie o tom som chcel. Ale o zmluve, zmluve toľko pretriasanej, rozoberanej.
Možno sa to bude zdať neskoro, ale predsa. Trpím utkvelou predstavou, že každý odo mňa niečo chce. Začína to tak na prelome novembra a decembra, kde sa na Vás valí jedna reklama za druhou: prispejte deťom, prispejte na rozvoj chudobných krajín, prispejte na jedloooooooo.......počúvajú Bratislavčania v Starom Meste, prispejte bezdomovcom, prispejte všetkým.
Nechcem suplovať úlohu médií, tobôž nie pretekať sa s nimi, ale keď som sa o tom dozvedel nebolo mi všetko jedno a uvedomil som si, aké je to naše bláznenie za kariérou, peniazmi a zábavou malicherné. Človek, s ktorým som 3 roky v Petržalke hrával, stretával sa s ním, každý deň, rozčuľoval ho takmer každý deň, tak ten človek v pondelok odpadol a lekári mu následne zistili nádor na mozgu- tým človekom je Juraj Čobej.
Tak ako každý deň, aj dnes po príchode domov, zapnem počítač, prijmem maily, pozriem TVsprávy, dočítam noviny, pozriem si blogy, pustím si hudbu a s chuťou ešte niečo zhltnem. Dnes som ale cítil v ústach zase horkosť a nevylučujem aj "náhle precitnutie na WC".
Začal som písať hneď ako Dominik Hrbatý zvíťazil na chorvátskym matadorom Ljubičičom. Plný dojmov a nervozity som skončil najprv pri pere.
Niežeby sa po politických čistkách v 50.rokoch na v Československu nič nedialo, ale zdalo sa mi, že najväčšou vecou počas existencie príkazového hospodárstva v Československu bol jeh pád- Nežná revolúcia. To bude posledné pripomenutie z moje práci o Komunizme, ktorou som len chcel trochu osviežiť pamäť všetkým, ktorí zabúdajú na našu dobu temna.
Ako som sľúbil pokračujem v písaní, v ktorom sa snažím pripomínať dobu nie tak dávnu, dobu tisícov zničených životov, dobu krutosti, dobu, ktorá ničila právo na slobodný život. Ak si chcete prečítať tento príspevok, bolo by dobré skúsiť aj predchádzajúce dva,sú to časti z mojej práce o komunizne.
Takže ešte raz by som chcel sem vložiť môj predchádzajúci príspevok,keďže som s ním mal menšie problémy, myslím že si to zaslúži a zaslúžia si to aj tí čo čítali jeho druhú časť a nedostali sa k prvej. Žijeme v dobe, v ktorej keď sa niečo stane, tak o nejaký čas sa nato zabudne. Je hrozné keď sa každý deň dozvedám, kde a na akom stupni samosprávy sa mrhajú naše peniaze, keď ústavný činiteľ riadi auto opitý, keď mediálny magnát nahráva svojich kolegov, keď parlamentná strana tvrdí, že žijeme v nehumánnom systéme a tento systém chce odstrániť. Ale čo je ešte horšie, že každý o nejaký čas na toto všetko postupne zabúda, žije si len ten svoj svet, bez občianskej spoločnosti. Títo ľudia si zaslúžia naše opovrhnutie, či už keď ich stretneme na ulici alebo vidíme v TV. Samozrejme ak svoj správanie ľutujú, je niekedy potrebné prehodnotiť svoj postoj k nim. Tu je sľubovaná prvá časť.
Žijeme v dobe, v ktorej keď sa niečo stane, o deň dva si už nikto na nič nespomenie. Je to chyba? Podľa situácie. Ale sú veci, ktoré si treba pripomínať stále. A to hlavne ľuďom, ktorí už zabudli čo sa dialo pred 89´.
Dnes 29. apríla uplynulo presne 9 rokov od smrti človeka. Tým človekom bol Róbert Remiáš..
