Chcel by som tu použiť nejaké časti z mojej práce Komunistický režim v Československu. Je to možno trochu obsiahlejšie, ale o to zaujímavejšie čítanie. Tu je 1. časť:Produktom diktatúry boli perzekúcie, nezákonnosti a súdne procesy. Spoločnosť takmer bez prestávky prechádzala rozličnými čistkami. Potláčali sa občianske a politické práva. Ľudia boli diskriminovaní z politických, náboženských a sociálnych príčin. Represie boli postupne podložené ideologickým aj legislatívnym zdôvodnením. Prijal sa zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky, vydali sa nové justičné kódexy. Nevyhnutnosť represálií sa zdôvodňovala zostrovaním triedneho boja.Pravdupovediac, v prvých týždňoch a mesiacoch po februárovom puči išlo skôr o improvizované násilie. Ako prví padli za obeť politici, poslanci a ministri. Lenže mnohým z nich sa podarilo prekročiť hranice a odísť do exilu. Preto prvou úlohou dvoch represívnych zložiek nového režimu, polície a armády, bolo postupné, hermetické zadrôtovanie hraníc. Tým sa z Československa stal jeden koncentračný tábor, čo malo za následok, že boľševickej moci sa nevyhol nikto...Potom prišli na rad študenti a profesori vysokých škôl a súčasne štátni zamestnanci a prakticky celá inteligencia. Potom to boli roľníci, živnostníci a učitelia. Až keď už všetci títo škodcovia „krajších zajtrajškov“ boli tým alebo iným spôsobom spacifikovaní, pustili sa nakoniec boľševici sami do seba. Lenže, aby toto všetko organizované násilie malo aspoň ako- také dekórum bol prijatý celý právny systém.Ako prvý prišiel na rad zákon č. 231/1948 Sb. „na ochranu ľudovodemokratickej republiky“. Bola zriadená Štátna prokuratúra a Štátny súd pre agendu „protištátnej činnosti“ podľa tohto zákona. Rozsudky síce vyhlasovali sudcovia, ale vyhotovovali sa na straníckych sekretariátoch. Na základe zákona č.247/1948 Sb. Boli zriadené tábory nútených prác, ktoré boli zrušené až roku 1954. Tu jednoducho zatvárali nepohodlné osoby bez súdu (bolo ich okolo 80 000). Na podobný účel slúžili povestné PTP(pomocné technické prápory). A ako to v takýchto, ale hlavne boľševických žalároch malo vyzerať, zanechal nám svedectvo minister spravodlivosti Štefan Reis: Hlavne sa musí dbať o to, aby bol výkon trestu vykonaný triedne. Najviac sa musí dohliadať na to, aby trest u triednych nepriateľov plnil v prvom rade svoju úlohu represívnu. Triedny nepriateľ musí byť izolovaný od ostatných väzňov. Členovia Zboru väzenskej stráže v nich musia vidieť nielen nepriateľov nášho štátu a nášho zriadenia, ale predovšetkým priamo svojich osobných nepriateľov, čo títo ľudia vo svojom vnútri skutočne sú.A podľa toho to tam aj vyzeralo: Na záhrade väznice v Kartouzích 1951 napadlo dozorcu Václava zapriahnuť biskupov Gojdiča a Buzalku ako kone... Prvú návštevu som mala za dva roky a to samozrejme na nosítkach. Na podlahe okolo nosítok bol namaľovaný kruh. Syn a dcéra pri mne kľačali a matka sedela na stoličke. Väzneným ženám na Pankráci odpovedal námestník ministra spravodlivosti Karel Klos, že im, nie je až tak zle, dovtedy kým neškriabu a nežerú omietku zo steny...Podľa záznamu v knihe nemocných v Ruzine jeden väzeň ponúkal vlastné oko za kus chleba, iný jedol vlastné výkaly...... iba pár metrov od asfaltovej cesty, vedúcej do moderného sveta, žili úbožiačky, pre ktoré nebolo zľutovania lieku ani pomoci. Roky žili v tmavej, mokrej pivnici, plnej pavučín, krýs a všelijakého hmyzu, v kobkách s prehnitou podlahou, slizkou od húb, pri znížených dávkach jedla, podrobené zákonom silnejších, ktorí ich bili a týrali a okrádali o to málo potravy, ktorú mali. Keď dozorca otvoril železné okienko a vydávalo sa jedlo, mlátili sa ešusmi po hlavách, predbiehali v každodennej bitke, hrbáčovia a piadimužíci, bledé ohyzdy so zajačími pyskami, tváre, aké nie je možné nikde vidieť, lebo Boh vie, kde predtým, než ich strana sem poslala, žili. Ich šialené oči boli potiahnuté kolomazom, mali riedke vlasy, kožu pokrytú boľačkami z podvýživy, nečistoty a nedostatku vzduchu, slintajúci a vydávajúci zvieracie škreky, páchli ako zdochliny. Iste scéna zo známej Solženicynovej knihy Súostrovie Gulag alebo z Orwella, povie si čitateľ. Ani jedno, ani druhé. Bola to realita, ktorá sa odohrávala v druhej polovici 20.stor. a to v stredoeurópskej krajine s demokratickou tradíciou. Ale hneď dodajme, že aj v krajine, v ktorej sa iba pred niekoľkými rokmi zmocnila vlády štátostrana, ktorá prakticky zlikvidovala politiku v tom pravom zmysle slova a miesto nej zaviedla TEROR a ORGANIZOVANÉ NÁSILE. Tým zároveň zlikvidovala právny stav a celá spoločnosť prešla do stavu bezprávia. To, čo bolo uvedené, bol iba zlomok utrpenia, ba pekla, ktorým prechádzali desaťtisíce obyvateľov Československa, pričom tisíce z nich prišli o to najcennejšie- svoj život. Bolo to doslova hrozné. Ale ešte hroznejšie bolo, že aj zvyšok jeho obyvateľstva , oba národy, žil v neustálom strachu, že to postihne aj ich. Diktatúra proletariátu preliezla všetkým. Od „nápravných zariadení“ tohto boľševického štátu až do osudu jednotlivcov.•Diktatúra proletariátu je hlavnou chybou marxizmu. A čo prijali ruskí boľševici z marxizmu? Diktatúru proletariátu. Lenin, Trockij aj Stalin budovali svoju politiku okolo tohto jadra. Najnesprávnejšieho, najslabšieho jadra, ktoré je hlavnou príčinou všetkých deformácií.Jednoducho bola to doba temna, ktorá rovnako zasiahla Čechov aj Slovákov. V tom naozaj medzi nimi nebolo tentokrát rozdielov.
Pripomenutie I. ( one more time)
Takže ešte raz by som chcel sem vložiť môj predchádzajúci príspevok,keďže som s ním mal menšie problémy, myslím že si to zaslúži a zaslúžia si to aj tí čo čítali jeho druhú časť a nedostali sa k prvej. Žijeme v dobe, v ktorej keď sa niečo stane, tak o nejaký čas sa nato zabudne. Je hrozné keď sa každý deň dozvedám, kde a na akom stupni samosprávy sa mrhajú naše peniaze, keď ústavný činiteľ riadi auto opitý, keď mediálny magnát nahráva svojich kolegov, keď parlamentná strana tvrdí, že žijeme v nehumánnom systéme a tento systém chce odstrániť. Ale čo je ešte horšie, že každý o nejaký čas na toto všetko postupne zabúda, žije si len ten svoj svet, bez občianskej spoločnosti. Títo ľudia si zaslúžia naše opovrhnutie, či už keď ich stretneme na ulici alebo vidíme v TV. Samozrejme ak svoj správanie ľutujú, je niekedy potrebné prehodnotiť svoj postoj k nim. Tu je sľubovaná prvá časť.
