Pripomenutie II.

Sovietski poradcovia, ktorých Stalin po druhej svetovej vojne vyslal do obsadených krajín, boli expertmi na zavádzanie sovietskych metód ovládania spoločnosti. Ich autorita sa zakladala na povesti „sovietskych súdruhov z centra“ a psychicky paralyzovali svojich čs.kolegov. Vystúpiť proti nim sa rovnalo sebadiskvalifikácii. Poradcovia boli typickým príkladom „obmedzenej suverenity“ satelitného štátu. Poradcovia šli bezohľadne za svojim cieľom. Ich praktiky prekvapili aj medzičasom komunisticky zocelených príslušníkov bezpečnosti, ktorí síce používali rovnaké metódy, lenže zatiaľ nie tak proti vlastným- komunistom. V intenciách antisemitskej renesancie v ZSSR šli títo poradcovia po komunistoch židovského pôvodu.Do súkolia takýchto ľudí sa najneskôr 1950 nakoniec dostal Rudolf Slánsky. Slánsky sa u týchto poradcov zapísal zle, pretože spočiatku nebol ústretový voči iniciatívam sovietskeho veľvyslanectva, aby ako generálny tajomník KSČ zdôvodnil ich prítomnosť v Prahe. Keď ho neskôr zatkli a vypočúvali, zahrnuli sovietski poradcovia túto skutočnosť do výsluchových plánov. Až v septembri 1949 odoslal Gottwald do Moskvy Slánskym koncipovaný telegram, aby Sovieti vyslali do Československa niekoľko odborníkov, ktorí by pomáhali pri hľadaní pôvodcov veľkého sprisahania. Je iróniou osudu, že sovietski poradcovia, ktorých odhaliť takéhoto zlosyna pozval práve Slánsky, napokon označili práve jeho.Poverení pracovníci ministerstva národnej bezpečnosti a predovšetkým ŠTB už od jari 1951 zhromažďovali naňho kompromitujúce materiály a odovzdávali ich sovietskym poradcom. Materiály sa postupovali moskovskej centrále. A tak už koncom júna 1951 sa v súvislosti so Slánskym vypracovala správa o nebezpečenstve „židovského buržoázneho nacionalizmu“. Správa odišla do Moskvy a čakalo sa na Stalinov pokyn dať Slánskeho zatknúť. Stalin bol však, zdá sa, gambler. Veľký hráč, ktorý sa ešte nerozhodol, ktoré figúrky kam rozostaví.Vystupovali sme do haly. Zo tmy do tmy. Najprv ja , potom Ruda. Len čo som urobila niekoľko krokov, rozsvietilo sa a ozval sa dupot mnohých ťažkých nôh. Z tmy sa oddelila skupina chlapov zoradených pozdĺž múru. Samopaly namierené. Medzi vchodom do haly a do kuchyne tisli iní chlapi Ruda. Stál vzpriamený, oči prekvapením vytreštené a nesmierne smutné zároveň.Takto opisuje Josefa Slánska zatknutie svojho manžela, v tom čase námestníka predsedu vlády Československej republiky, člena predsedníctva ÚV KSČ a krátko predtým ešte aj generálneho tajomníka KSČ. Pikantnosťou ostáva, že zatknutie toho osudného 23.novembra 1951 sa uskutočnilo pri návrate z reprezentačnej večere u predsedu československej vlády Antonína Zápotockého. Ten jeho odchod zdržiaval, aby sa policajné orgány mohli na zatknutie uňho doma dobre pripraviť.Ešte necelé štyri mesiace pred týmto zatknutím bol Slánsky druhým najsilnejším mužom v krajine. Pri príležitosti jeho okrúhlych narodenín ho prvý robotnícky prezident oslovil takto: Naša strana, všetok náš pracujúci ľud ťa zdraví ako verného syna a bojovníka, ktorého všetka láska patrí robotníckej triede, Sovietskemu zväzu a veľkému Stalinovi.O necelý polrok sa ten istý prvý robotnícky prezident stotožnil s názorom ,že tento verný syn strany sa už pred druhou svetovou vojnou stal agentom západných spravodajských služieb a všetko, čo potom vykonával, robil s cieľom likvidovať socializmus a priviesť naivný československý ľud pod neľútostné západné jarmo. Dokonca mal v úmysle dať povraždiť iných vedúcich komunistov. Sci- fi? Nie, niečo oveľa dobrodružnejšie: zdravý leninský socializmus.Slánsky niesol zodpovednosť za procesy s nekomunistami-Miladou Horákovou a ďalšími.Bol vtedy predsedom bezpečnostnej komisie ÚV KSČ, ktorá rozhodovala v prípadoch, keď sa vynášali rozsudky smrti. Slánsky sa začal procesov báť až keď preskočili do KSČ. Potom už vedel čo sa bude diať, poznal predsa moskovské politické procesy.Slánsky sa vo väzení pod tvrdým fyzickým aj psychickým nátlakom priznal nie k tomu, za čo by ho mali súdiť a možno aj popraviť: za útok na nezávislý štát, rozbitie demokratického zriadenia, vydanie svojej krajiny do rúk agresívnemu východnému susedovi, za prenasledovanie nekomunisticky zmýšľajúcich spoluobčanov i antikomunistických odbojárov a za uvrhnutie obyvateľstva vlastnej krajiny do nedôstojnosti a poroby. V čase krátko po vojne a po porážke nacizmu to boli všetko zločiny, za ktoré by šibenica pristala aj v právnom demokratickom štáte.Naopak, Slánsky sa priznal k niečomu a súd mu v konečnom verdikte kládol za vinu niečo, na čo mohol byť hrdý. Priznal sa k nie k skutkom, ktorými by sa bol zapísal do československých dejín, pravda, ak by jeho priznanie bolo pravdivé. Slánsky: Dopustil som sa najpodlejších zločinov, akých sa možno vôbec dopustiť. Viem, že pre mňa niet nijakých poľahčujúcich okolností, nijaké ospravedlnenie, nijaká zhovievavosť. Nezasluhujem si iný koniec svojho zločinného života, ako je koniec, ktorý navrhuje štátny prokurátor.Toľko na dnes, pokračovanie nabudúce...