Ráno bolo krásne, keď sme sa však dostali trošíčku vyššie, začali sa zbiehať mraky. V duchu som dúfal, že ich zase odfúkne odkiaľ prišli, a to hlavne preto, lebo náš sprievodca, niektorým možno známy pán Lehotský, nám večer predtým prezradil, že zo Stollembergu sú úchvatné pohľady na celú skupinu Monte Rosy, a teda aj na náš hlavný cieľ – Puntu Gnifetti (4559m) s najvyššie položenou chatou v Európe, Margherita. Postupne sme hlbokou dolinou vyšľapali na chatu Citta di Vigevano (2864m). Ani sme sa moc nezdržovali, len sme si dali partičku ping-pongu (to úplne vážne) a pobrali sa ďalej. Počasie sa ale neumúdrilo a to bola škoda. Svahy Monte Rosy stúpali, a mizli v mrakoch. Akoby sa nám nechcela ukázať. Na Stollembergu sme sa rozdelili. Jedna skupinka sa pobrala na chatu Gnifetti, ktorá sa nachádzala cestou na Monte Rosu vo výške 3647m. Druhá skupinka, do ktorej som patril aj ja sa rozhodla vrátit do Alagne a ráno vyraziť smerom na už spomínanú chatu a ďalej na vrchol Monte Rosy. Ako sa neskôr ukázalo prvá skupina spravila skutočne lepšie ako my.
Večer sme si po „teplej turistickej večeri“ a skvelom pivku rozobrali plán výstupu na druhý deň. Lanovkou sa vyvezieme na Punta Indren, odtiaľ po ľadovci prejdeme na spomínanú chatu Gnifetti. A odtiaľ už len a len hore po snehu, okolo trhlín, naviazaný, cez sedlo Colle del Lys, popod také krásne alpské velikány ako Piramide Vincent, alebo Lyskamm. Skontroloval som si mačky a ostatné veci, ktoré budú nevyhnutné. Potom rýchlo do spacáku, na druhý deň sa mi mal splniť sen.
Trasa výstupu na Punta Gnifetti.
Skoro ráno som ledva vyliezol zo spacáku, uvaril čaj a po raňajkách sme vyrazili. Počasie bolo nádherné, slnko už poriadne hrialo a keď sme sa dostali na Indren, obloha bola bez jediného mráčika a my sme striedavo po ľadovci a skalách šľapali na chatu Gnifetti. Trochu otravné bolo neustále skladanie a nasadzovanie mačiek, ale aspoň to umocňovalo zážitok. Výstup s mačkami som si vyskúšal po prvý krát a veľmi sa mi to páčilo. Bol som prekvapený ako parádne sa mi išlo. Na chate sme si dali malú pauzu. Ďaľšia zastávka bola až na vrchole a inde ako dopredu sa ísť nedalo. Na chatu Margherita, na vrchole Punty Gnifetti sme mali doraziť pred večerom a prespať tam.
Prvá hodinka od chaty bola super, ale potom to začalo. Nikdy pre mňa výstup nebol tak psychicky vyčerpávajúci. Všade dookola len sneh, na horizonte, po stranách, všade. Neskôr sa ale aspoň ukázal Grand Paradiso, a vykompenzoval nám námahu. Moja kríza sa ale stále len prehlbovala a keď sme vystúpali do sedla Colle del Lys, a uvideli čo nás ešte čaká, povedal som si, že toto nezvládnem. Vzduch už začal byť citeľne redší a aj výstup teda o to ťažší. Po chvíli som však načerpal sily a po niekoľkých povzbudzujúcich slovách od „spolubojovníkov“ som bol pripravený sľapať ďalej.
Pohľad na Punta Gnifetti zo sedla del Lys
Zo sedla nás čakalo ešte niečo viac ako 200 výškových metrov až na vrchol. Najskôr traverzom popod vrchol Punta Parrot, do sedla Colle Gnifetti a potom už len záverečná strmá časť, ktorá končila na ostrom hrebienku tesne pod chatou. Vzduch už tu bol dosť riedky. Každý ktok bol vyčerpávajúci, každých desať krokov sa človek zastavil a vydýchaval ako po desať minútovom behu. Postupne sme ale po malých kúskoch vystúpali do sedla a po niekoľkých dúškoch čaju až na vrchol. Najskôr som tomu od únavy ani nechcel veriť, ale keď som si zložil v chate veci a vyšiel len tak naľahko von, poobzeral sa dookola vtedy mi to došlo. Presne takto som si to predstavoval. Slnko pomaly zapadalo a ja som mal ako na dlani Matterhorn, Dufforuspitze, hlavný vrchol Monte Rosy a druhý najvyšší vrch Európy,a v diaľke Mont Blanc. Na druhú stranu spadala do Švajčiarska strmá, takmer 2000 metrová stena. Až som mal pocit, že zafúka a my tam aj s celou chatou zletíme. Celý čas odtiaľ stúpali mraky, a vytvárali tak ešte mystickejšiu atmosféru.
Vrchol Punta Gnifetti s chatou Margherita
Chata Margherita
Noc bola strašná, riedky vzduch mi nedovolil spať a začali sa prejavovať dôsledky mojej najväčšej chyby. Nemal som opaľovací krém na tvár. Celá sa mi popraskala a z trhliniek mi začala vytekať krv zmiešaná s tekutinou z mokvajúcich rán. Ráno keď som sa zobudil, mal som pocit, že na tvári mám pleťovú masku. Ked som spravil prvý posunok celá sa mi znova popraskala. Takto sa to opakovalo ďaľšie tri dni, kým sa mi to začalo ako tak hojiť. Preto som privítal zatiahnutú oblohu a sneženie.
Bolo treba sa pobrať dole. Rýchlo sme sa zbalili, dali si povinný čaj a o hodinku sme už boli v sedle Gnifetti. Šlo sa nám lepšie ako včera. Noc v takej výške, ale spravila svoje a my sme boli všetci dosť unavený. Prejavovalo sa to častejšími zakopnutiami, ako aj pomalým posunom smerom nadol k chate. Ako sa neskôr ukázalo chybou bolo aj vystúpenie z Alagne na vrchol za jeden deň. Štyria chalani, ktorý prespali na chate Gnifetti noc predtým boli v oveľa lepšej forme. Mali správnu aklimatizáciu. Ako sa vraví, človek sa učí na vlastných chybách.
Keď sme sa dostali do kempu bol som šťastný, otvoril som si pivko, dal slovenské keksy...a nič viac mi k šťastiu nechýbalo. Bola to jedna z tých chvíľ, keď sa človek cíti v absolútnej rovnováhe. Na druhý deň nás čakal presun do Chamonix, a ja som sa už nevedel dočkať kedy ho prvý raz uvidím - Mont Blanc.
Foto: upravené podľa monterosa4000.it, itsportmontagna.it, climberland.net, vdaoutdoor.it, giannisax.it.
Predvečer pod chatou Margherita
Vrchol Stollembergu.
