..geograf na úplne voľnej nohe :) Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Cestou - Necestou, Obrazárium, Čo je fajn.., Čo nie je fajn.., Snár
Leteckej spoločnosti Sky Europe som vždy podvedome držal palce. Vzhľadom na absenciu národných aeroliniek, pretože Slovenské aerolínie za plnohodnotného zástupcu tejto triedy možno považovať len ťažko, to boli práve ľudia zo Sky Europe, vďaka ktorým bratislavské letisko povstalo z popola ako bájny Fénix. No samotné cestovanie zo Sky Europe už také parádne nebolo.
S tvárou spálenou a popraskanou na nepoznanie vyliezam ráno po návrate z Punta Gnifetti, v masíve Monte Rosy, zo stanu. Je nádherný deň. Vôbec, počasie nám doteraz praje, ako však zistím po presune do Chamonix, nezvyčajne horúce týždne, môžu byť niekedy na škodu. Všetci naokolo začínajú lenivo pripravovať raňajky, potom baliť spacáky, stany a vôbec všetky tie drobnosti. Po hodinke a pol sme už na ceste dole údolím, smer Courmayeur, slávne východisko do skupiny Mont Blancu z talianskej strany. Ešte posledný pohľad na celý masív Monte Rosy, a zaspávam. V noci som sa slabo vyspal, spálená tvár mi dávala pocit „pleťovej masky“, čo bolo naozaj nepríjemné. Ešte aj noc predtým vo výške 4559 metrov sa podobala skôr oddychu so zavretými očami. Riedky vzduch mal na môj spánok vačší vplyv ako som si myslel.
Nie, nebude reč o nijakom hadovi, ani o tom koľko priemerne prejde taký pytón za svoj život kilometrov. Pravda keby sa taká štatistika robila, jeden „pytón“ by zrejme celému svojmu druhu výrazne polepšil. Reč bude o členovi britskej skupiny Monty Python, Michaelovi Palinovi, ktorého snáď ešte viac, aj keď najmä na britských ostrovoch, preslávili jeho fantastické cestopisy, nakrútené pod hlavičkou BBC.
Cesta z Bratislavy do talianskeho horského strediska Alagna Valsesia, bola vyčerpávajúca, ale stála za to. Maličká dedinka, s domami zohýbajúcimi sa pod bridlicovými strechami, na konci dlhej, takmer 30 km doliny, je prekrásna. Ako som sa mal možnosť neskôr presvedčiť, aj napriek tomu, že je hlavným východiskom do masívu Monte Rosy z talianskej strany, zachováva si svoju tvár. Masív Monte Rosy sa nad ňou majestátne vypína a pri príchode vypĺňa takmer celý horizont. My sme sa ubytovali v kempe, rozložili stany a dali si teplú večeru „z ešusu“. Na druhý deň sme nechceli strácať čas a rozhodli sme sa pre „aklimatizačku“ na 3202 metrov vysoký Stollemberg. Počasie bolo úžasné, a ja som sa nevedel dočkať. Mala to byť moja prvá trojtisícovka.
S mestami je to ako s ľudmi. Niektoré sú vám na prvý pohľad sympatické, očarujú vás svojou krásou, alebo charizmou, iné si nikdy neobľúbite, možno sa im budete dokonca vyhýbať. Niekedy ani neviete prečo. A to rodné je vždy len jedno, ako mama. Vždy, keď som nejaké mesto navštívil, čakal som, či sa to stane a ono si ma chytí, a už nepustí. A stalo sa. Predminulé leto som zablúdil do hlavného mesta európskeho divadla, Avignonu.
Každý štát, región, alebo národ má svoju kultúrnu baštu, kde sa zachovávajú pôvodné zvyky, hudba, či spôsoby obživy a koncentrácia pamiatok je tam vyššia ako v ostatných častiach krajiny. V Írsku sú to Aranské Ostrovy, kde sa ľudia venujú tradičnému pleteniu svetrov z ovčej vlny, košíkárstvu, výrobe keramiky, ale aj rybolovu, kde sa stále hovorí tradičnou starogalštinou, kde ešte aj skala, tvoriaca vlastne celý ostrov je chránená, a kde sa počas vrcholu letnej sezóny budete cítiť ako v Číne. Ak vás zaujíma prečo, čítajte ďalej, alebo ak chcete Fáilte, Vitajte.
Zdalo sa, že to bude taký normálny, všedný deň v práci. Prekresli toto, prepočítaj tamto, toto treba prerobiť, potom znova, a znova, a takým pekným oblúčikom sa vrátiť k pôvodnému návrhu. Tu v Írsku to koniec koncov nie je nič nezvyčajné, oni milujú znovaobjavovanie „Ameriky“. Sú to proste úžasný ľudia, tak málo ich dokáže potešiť. Na obed sme však s kolegovcami mali naplánovaný seminár. Všetci sme sa tešili, hlavne kvôli sendvičom a cole zadara, ale predsa len, bude to trochu relax. Vždy to bol. Prednášať mala prísť spoločnosť zaoberajúca sa novými a najmä experimentálnymi technológiami a materiálmi. Tak sme to doobeda nejako odrobili, zhromaždili sa v zasadačke a čakali.
„Ale pôjdeme..určite..“ „Jasnačka.. bude to paráda..“ ..tak, asi v takomto duchu sa nieslo niekoľko chatov a mailov medzi mnou a kamarátom Andym, momentálne posilou nemeckého tenisovo-vedeckého tímu rastlinných biológov..Kam sme to mali ísť a čo to malo byť parádne? Cieľ našej cesty bolo Štrbské pleso, a parádny mal byť bungee jumping......ale...
Keiko...kosatka...človek by si povedal, je to dravec, to áno, ale celkom milo pomalovaný...taký dravec...s citom, nie síce charizmou žraloka, ale minimálne dobrým imidžom.Ja mám však úplne iné skúsenosti. Stalo sa to asi dva mesiace dozadu.
Takéto slová naozaj nie je problém počuť v Írsku, hlavne počas neskorej jari, kedy írski rybári berú do rúk udice, siete, motyky, krompáče a možno aj vidly a hor sa na šťuky. Riadia sa jednoduchým princípom, čím viac šťúk zabijeme, tým väčšie pstruhy budú. A tak milým šťukám nezostáva nič iné iba oči pre plač.
