Strcáme sa v osobáku z Liptovského Mikuláša, za Východnou si už z okna premeriavame mostík, nádherne sa nám ukazuje..celkom je vysoký... prvé zaváhanie.
Štrbské Pleso...a už nám stíska...v Štrbe sme ešte vtipkovali, ale tu už sme akosi tichšie. Samozrejme niekto si povie, prečo sa „haluziť“, skočíš a hotovo...no veď áno ...to by sme ale neboli my. Keď si to človek tak premietne, v mysli, nie je to až taká sranda. No ale temné myšlienky treba nakopať, nahodiť úsmev a ideme...
...ale ešte aj frndžalicu sme si zabudli.
Ako sa blížime k mostíkom, už nahadzujeme orlí zrak a sondujeme, skúmame, či sa skáče, ale žiadne lano nevidíme, ani žiadneho na plné hrdlo kričiaceho človiečika, proste nič, len ticho..aj sa nám trošku uľavuje.
Tak a sme tu, pod mostíkmi, zrejme sa neskáče, žiadne známky aktivity, len turisti, čo sa vozia výťahom na vyhliadkovú plošinu úplne navrchu. Taká úľava..no paráda, Andy síce tvrdí, že je to škoda keď sme už tu, ale ja mám srdiečko na mieste. Možno ma trochu hnevá, že ma vec, na ktorú som sa tak tešil, až takto dokázala vyviesť z miery, ale nevadí, nabudúce. Ale však poďme sa aspoň pozrieť hore nie?
Pri vstupe do mostíku kladieme postaršiemu turistovi, vystupujúcemu z výťahu kontrolnú otázku:
„Dobrý, skáče sa hore?“
„Tak..začekame dľa vas?“
Zreničky sa mi rozšírili, krv stuhla, a ani onen pomyselný zastrúhaný vlas, by sa mi tam kam má, nevošiel. Pozrem na Andyho...vitaj v klube. Pristúpili sme k štandartnému bojovému plánu v podobnej situácii. A to, posledné psychické pripravenie, frndžalica (túto časť sme pre nastupujúcu sklerózu, hlavne u mňa, boli nútený vypustiť) a útok na cieĺ, v tomto prípade mostík K 120.
Vezieme sa vo výťahu, míňame poschodia, možno by som to aj otočil, ale hrdosť víťazí. Ešte posledné metre po svojich a ... nič. Na plošine sa na nás usmieva mladý chalan, vyberajúci vstupné. Zisťujeme, že dnes sa predsa len neskáče, vraj len cez víkendy. Mne sa neskutočne uľavilo, a ešte viac keď som sa pozrel dole z okienka, ktorým by som liezol von. Môj pocit je absolútne umocnený tým, že mi ho už nemá čo narušiť. V podstate som pred samým sebou prehral, ale je mi to momentálne úplne jedno. Andy sa cíti približne rovnako, ale tvrdí, že ho to štve. Pridám mu body za vylepšovanie kolektívneho ducha.
Tým istým výťahom sa vezieme dole, usmiaty, veselý, proste pohoda. Ešte posledný pohľad a odchádzame.
Ako odmenu za našu „odvahu“ sme sa rozhodli pre vyprážaný syr, v zahraničí ho máme obaja deficit, a predsa len to nebude taká výzva popasovať sa s ním (resp. maximálne s čašníkom) ako so samým sebou.
Takže konečná bilancia, pán Newton versus Andy a ja 1 : 0, ale pozor...
...bol to len prvý polčas.
