Tam už bolo všetko prichystané, spustili prezentáciu, zaútočili na naše vnemy rekonštrukciou Atómového domu v Hirošime, ale aj štúdiou kostola, ktorý pôsobil dojmom, že sa vznáša vo vzduchu. Vyrásť mal priamo v meste kde sme sa nachádzali, v Galway. Paráda vravím si, kolega s ústamy plnými sendviča len nahodil úsmev. Skončila sa prezentácia, nasledovali otázky. Chlapík, čo nám to prednášal, zrazu spustil, že by rád medzi nami privítal vzácneho hosťa, že ho určite všetci budeme poznať, a že kto iný ako on by nám najlepšie mohol odpovedať na naše otázky. A tak sme privítali...Macgyvera.
Mne padla sánka, že musela až klopnúť o zem, nechápal som, že človek, ktorý lízatko premení na jadrovú hlavicu, zavítal práve k nám. Bol som šťastný, paráda, super. Perfektne odpovedal na všetky naše otázky a dokonca sa zdalo, že aj jeho tri psy (!) pozorne počúvajú. Najväčší klinec však prišiel na koniec. Meky (sorry Meky) nás pozval na afterparty, ktorá sa mala konať v priestoroch firmy ihneď po prezentácii. A naozaj, všade bola tma, neviem či niekto stiahol závesy, každopádne kancelárie osvetľovali len farebné svetlá, do toho hral DJ staré rockové hity a všetci popíjali pivko.
Ani neviem ako som sa dal s našim hviezdnym hosťom do reči, porozprával mi ako strašne ho hnevá, že ľudia ho poznajú iba ako seriálovú hviezdu, ale že nikoho nezaujíma, že má doktorát z náuky o materiáloch. Potom sa ma spýtal, že odkiaľ som, a ja že zo Slovenska. Môj nový kamarát sa naširoko usmial, Slovensko poznal. Vraj tam strávil dva roky na salaši v Kamenistej doline, pretože chcel znovaobjaviť prírodu, a takisto zaberal na pojmy Bojnický zámok a Pajštún. To už na mňa bolo priveľa, išiel som si radšej po ďaľšie pivko.
O chvíľku však Meky prišiel za mnou, že mu vraj volal jeho agent a že majú prezentáciu v Kijeve, a teda že ak chcem mohol by ma hodiť domov a cestou späť vyzdvihnúť. Mali sme ísť vrtuľníkom (!). Súhlasil som, však prečo nie, bolo to zadara a tešil som sa, že uvidím rodinku, nuž a tak sme o asi dvadsať minút vyrazili.
Letíme si už dobrú hodinu, keď zrazu zvoní Mekymu mobil, chvíľku počúva, tvári sa zarazene, potom zloží. Pýtam sa ho, kto to bol. On na to, že to bola moja mamina, vraj sa stala strašná vec, náš dom obsadili squateri. Spýtal som sa ho čo budeme robiť, chvíľku rozmýšľal a potom povedal, že samozrejme pomôžeme našim tých squaterov z domu nejako dostať. Celá rodina je vraj u starých rodičov, tam teda pristaneme. No a tak sa aj stalo.
Čo bolo zvláštne, že našich a dokonca ani sestru neprekvapilo, že som prišiel s Macgyverom. Nerozumel som už ničomu, ale nechceli sme strácať čas a tak sme sa s Mekym, otcom a sestrou vybrali k nášmu domčeku. Prídeme pred bránu a na nej visí oznam:
„ Ahoj Maťa, momentálne nie som doma, ale nechala som ti kľúče v schránke. Možete sa aj s ostatnými zložiť teda u nás, ale nie zase na nejak dlho. Dobre? Tak ahoj a pozdrav ich. Dada.“
Pripojená bola ešte setrina fotka, čo mi síce nedávalo žiadny zmysel ale budiž. Sestre som samozrejme ihneď po prečítaní venoval vražedný pohľad, a čo ma potešilo, to isté urobil aj Meky. Čo bola ale „haluz“, Meky už nevyzeral ako Meky, ale ako Vlado Müller. Skoro som spadol na zadok. Spolu s Ivanom Mistríkom môj nalobľúbenejší herec (úplne celá zemeguľa je zahrnutá), a rieši môj squaterský problém. To je človek. Ale išiel na to Macgyverovským štýlom. Začal vyrábať akési červené guličky a nám nakázal hádzať ich cez komín dnu. Občas sme zazreli pohľady squaterov spoza záclony, ktorý asi nechápali, čo to tam pred domom šaškujeme. My sme tomu tiež nerozumeli, ale pán Müller kázal hádzať, tak sme hádzali. Polovicu guličiek sme síce do komína netrafili, ale tak parádne skákali, že občas sa tam ešte aj na druhý pokus zatúlali. Nakoniec sme ich minuly všetky, potom sme ešte museli počkať asi pol hodinky a nakoniec sme išli dnu. Čo sme našli ma šokovalo.
Squateri vyzerali ako by ich niečo úplne vysušilo, a boli strašne ľahký. Normálne som troch uniesol v jednej ruke. Pán Müller povedal, že im nič nie je, že len spia a že keď ich namočíme do vody, tak zase budú v pohode. Tato bol od šťastia úplne dojatý a aj mne nejaká tá slzička vyhŕkla. Veď máme späť náš domček. Chcel som sa poďakovať nášmu ideologickému vodcovi, ale akoby sa vyparil. Nikde sme ho nevedeli nájsť. Mali sme mu byť za čo vďačný. Tak sme uviazali squaterov na strechu a fičali ich zaviesť na políciu.
Ako by ale už všetkého nebolo dosť, keď sme šli po hrádzi, auto sa nám zošmyklo do vody a milý squateri začali čo? Začali pučať, ožívať, a to vám teda poviem, že sa nám nechceli vôbec poďakovať...vtedy ma už ale naozaj trhlo, zobudil som sa, chvíľku som načítaval realitu, ale nakoniec sa srdce ustálilo, hlava upokojila a ja som sa znova uložil spať. Ale jedno ešte musím povedať..
...Ďakujem pán Müller, ďakujem za všetko.
