Letel som z letiska Kolín/Bonn do Bratislavy. Ako zrejme väčšina ostatných som sa tešil na Vianoce doma, kopec snehu, a vôbec všetky tie príjemné veci, ktoré na Slovensku na mňa čakali. Check-in prebehol v poriadku, aj keď som mal pocit, že pani ktorá ho mala na starosti by bola najradšej tiež niekde inde ako práve tam. Ale to jej nezazlievam. Tieto služby pre dopravcov zabezpečujú väčšinou iné firmy.
Tak som prešiel check-in-om, dal si kávu, a vybral som sa smerom k boarding zóne. Tradičnú dôkladnú nemeckú pasovú kontrolu vystriedal pocit uvoľnenia, keď som si sadal pri nástupnej bráne a čakal na lietadlo. Blížil sa čas, keď sme sa mali začať dostávať na palubu lietadla a ... nič. Zase meškanie, vravím si, ale podvedome som bol na túto možnosť pripravený. Tak som sa len trochu poprechádzal, znova si sadol a čakal. Veď hádam niekto príde a povie prečo a koľko vlastne budeme meškať. Omyl.
Blížil sa čas nášho odletu, ale lietadlo...nikde. Navyše ani pracovník, čí zástupca Sky Europe, ktorý by informoval „ctených“ zákazníkov o meškaní sa neobjavil. To, že sme čakali v boxe bez toaliet, či možnosti občerstvenia asi tiež nikoho nezaujímalo. Nakoniec asi pol hodiny po plánovanom odlete z Kolína vidíme pristávať lietadlo Sky Europe. Super, konečne, takže ešte tridsať, možno štyridsať minút a letíme domov. Zrazu sa objaví ona stará známa pani, ktorá sa starala o check-in a začína organizovať boarding. Kde bola doteraz, a prečo nikoho z cestujúcich neinformovala absolútne o ničom, sa už asi nikdy nedozviem. Apatia však už berie štafetu od nervozity a ja som rád keď nakoniec predsa len sedím v lietadle.
Jediné, čo som ešte v tom momente čakal bolo ospravedlnenie od posádky lietadla a snáď aj malé vysvetlenie. Možno ani nebudete prekvapený, keď vám poviem, že sa nám jedného ani druhého ho nedostalo.
A to naozaj nie je fajn.
