Doktor Danko je produktom vstupu Slovenska do Európskej únie

Následne bola v júni 1999 prijatá a 29 krajinami Európy podpísaná tzv. Bolonská deklarácia, ktorej signatárom bolo aj Slovensko. Bolonská deklarácia bola súborom odporúčaní, rámcujúcich zmeny vysokého školstva v rámci celej Európy. Hlavné idei boli harmonizácia fungovania a štruktúry vysokých škôl, skvalitnenie ich pedagogickej a vedeckej činnosti a v neposlednom rade, zlepšenie sprístupnenia vysokých škôl širším skupinám populácie.

V rámci prístupových rokovaní SR do EÚ sa SR zaviazala znižovať rozdiel podielu vysokoškolsky vzdelaných ľudí v populácií a to približovaním sa k priemeru krajín EÚ a OECD. Dôsledkom záväzkov SR voči EÚ a pod vplyvom prijatia Bolonskej deklarácie, sa postupom času rozdelilo vysokoškolské štúdium na prvý a druhý stupeň, a z pohľadu financovania sa zaviedol normatív na žiaka/študenta. Vzhľadom na stav, počet a charakter vysokých škôl to však spôsobilo, že v priebehu niekoľkých rokov narástol počet prijatých uchádzačov na vysoké školy, s tým však bolo nutné vytvoriť adekvátne množstvo doktorov, docentov a profesorov. Proces udeľovania titulov tak nabral nevyhnutné tempo, odrážajúce nutnosť zmien, ktoré Slovensko v nasledujúcich obdobiach čakali. Normatív na žiaka, spoločenská objednávka a rastúci počet vysokoškolských pedagógov boli spúšťacím mechanizmom vzniku nových vysokých škôl, ktoré namiesto plnenia svojho účelu, stali sa miestami „kapitalizácie získavania vysokoškolských titulov“. Kvantita prevládla nad kvalitou a dodnes platný režim, zobrať do prvého ročníku 400 študentov a nechať ich dokončiť 60, sa ustálil. Demografický vývoj v rámci SR však našťastie tento model fungovania narušil a zdá sa, že má tendencie meniť jeho povahu. Na politické rozhodnutia v tomto smere, t.j. redukciu vysokých škôl na Slovensku, žiaľ žiadna doterajšia vláda nenašla odvahu, vôľu a ani moc.

Doktor Andrej Danko, zrejme neúmyselne a bez vlastného vedomia, vystihol vzácny okamih meniacich sa pomerov v akademickej obci a využil ich „kapitalistické začiatky“. Úroveň a miera kontroly záverečných prác sa v tej dobe ani zďaleka nepribližovali dnešným kritériám posudzovania pravosti a autentickosti predkladaných záverečných prác. Z tohto pohľadu sa Andrej Danko neprevinil ničím, čo by znamenalo zjavné porušenie zákona. Inou otázkou sú všeobecné etické princípy, morálka jednotlivcov a akademické predpisy, určujúce a rámcujúce pravidlá fungovania vysokoškolského priestoru. Ak by aj bola pravda, že predmetná rigorózna práca bola vypracovaná za hranou rámca akademických pravidiel a mimo hraníc eticky konzistentného správania, mali byť tieto pochybenia odhalené a potrestané (nezískaním titulu) v tej dobe, v ktorej bola táto práca posudzovaná. Spätné odnímanie titulov, vždy znamená len jedno a to spochybnenie kompetentnosti posudzovateľov tej ktorej predloženej práce. V procese obhajoby totiž existuje dostatočne široký priestor na vznik a odhalenie pochybností o pravosti práce. Iróniou v tomto prípade je však aj to, že ak by existovala možnosť, že daná práca nie je autorským počinom jej autora, ale len cez tretiu osobu sprostredkovaným textom, tak potom by to znamenalo, že tento autor nevynaložil dostatočné množstvá zdrojov a času na to, aby jeho práca aspoň navodzovala dojem vierohodnosti a simulovala autorovu erudíciu a schopnosti v tej ktorej vednej oblasti. Tým pádom by sa nám autor tejto práce mohol javiť ako nešikovný diletant s držgrošskými sklonmi.

Paradoxom, minimálne z pohľadu Bolonskej deklarácie je aj to, že tzv. malé tituly prestali mať s odstupom času akúkoľvek reálnu váhu a väčšina akademickej obce ich po ukončení akreditácie vysokých škôl považuje skôr za „ozdobu pred menom“, než za čokoľvek iné. Na druhú stranu je nutné priznať, že nezmyselným rezíduom a zvláštnosťou, sa malý doktorát udržuje v profesijnom povedomí u právnických povolaní. V praxi reálneho života snáď nanajvýš bežní ľudia v tomto type titulov, ale len pre neznalosť hierarchizácie akademických titulov, môžu v nich vidieť určité prvky statusu, či osobného ohodnotenia kvalít a znalostí jednotlivcov.

Dôležité na celej tejto kauze nie je ani tak podozrenie voči konkrétnej osobe a jednej z jej prác, keďže podobných prípadov vzbudzujúcich pochybnosti existuje zrejme nemálo, ale to, že by tým pádom auditom tohto typu mala prejsť celá krajina a nie len jej predseda parlamentu.

Rovnako tak je dôležité si uvedomiť, že kameňom úrazu neboli a nie sú prístupové rokovania a ani Bolonská deklarácia. Jadrom problému bol spôsob akým sme napĺňali a i akým dodnes napĺňame naše bývalé záväzky z predvstupových rokovaní s predstaviteľmi vtedajšej EÚ. Problematickým je totiž spôsob akým sme sa na Slovensku vysporiadali s výzvami o zvyšovanie vzdelanostnej úrovne a i to ako sme uchopili rozvoj nášho (nie len vysokého) školstva. Všetky naše úspechy, ale i nezdary sa nám nesporne v budúcnosti vrátia a to najmä v podobe neodborných odborníkov, neznalých znalcov, nevedeckých vedcov a neakademických akademikov. Devalvácia hodnoty titulov v súčasnosti tým pádom nie je len v množstve každoročne vydaných titulov (kvantita), ale aj v spôsobe ich nadobudnutí (kvalita) – za ako prísnych kritérií a pod tlakom ako významného zhodnotenia členov akademickej obce samotných.

Kontext udalostí je vždy dôležitejší, než udalosť sama. Kontext nejakej situácie je často ťažko uchopiteľným a často ťažko interpretovateľným a o to viac, čím bližším je v čase svojim účastníkom. S odstupom času 19. rokov je kauza doktora Andreja Danka ničím iným, len obyčajným indikátorom úbohosti a úpadku kvality, na úkor kvantity, vysokého školstva za posledných 30 rokov. Rast podielu vysokoškolsky vzdelaných ľudí za posledných 20 rokov vzrástol, avšak za akú cenu a za cenu akých strát?

Vivat Slovakia.