12.Dialógy s Petrom Cumilom. Ako hodnotiť pedagógov, školy i študentov

Témou nie je porovnávanie učiteľov a škôl, ale skôr čosi iného: nesnažme sa objavovať už veci dávno zabehnuté a známe ...a nech sa tu nikto nesnaží otrocky kopírovať iné praktiky. Skúsme si skôr kritický pohľad.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
xy
xy (zdroj: jp)


1. JP:

Na väčšine vysokých škôl v zahraničí sú zaužívané okrem ratingových oficiálnych evaluácií pedagógov aj tzv. internetové evaluácie (Internetevaluation), kde majú študenti a iní kritici možnosť pripomienkovať prednášky a podujatia na VŠ. Ako to funguje na Slovensku? Máte s tým skúsenosti?


PC:

Silno pochybujem o tom, či by ohodnocovanie pedagógov oslovilo študentov, pedagógov a rodičov. Je to možno len zas akási zásterka, ale pohľady študentov na výučbu na konkrétnej VŠ alebo na prístup pedagógov ku študentom bývajú zaujímavé. Nie je to však prvá lastovička, pokusy o hodnotenia tu boli už pred viacerými rokmi, ich obsah a formy sa menili, ale mnoho výsledkov nepriniesli. To isté platí o hodnotení zo strany študentov na rôznych internetových stránkach (pindex, viem.sk).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ohodnocovanie pedagógov v navrhovanej súčasnej podobe je podľa mňa skoro nepriechodné tak, aby to malo zmysel. Neprinesie to vytúžené ovocie a nové informácie pre prácu na reforme VŠ.

Študenti sú dnes príliž "uzatvorení" a nekomunikujú často ani medzi sebou v krúžkoch. Sú to iba ojedinelé prípady, ak dochádza ku kvalitnej, intenzívnej komunikácii medzi pedagógom a študentom. Začína to až pri bakalárskej, diplomovej a či doktorandskej práci.
Ja osobne som tento záujem zažil po r. 2005-2010 len u doktorantov, u všetkých, ktorých som mal na starosti. Mal som šťastie na šikovných doktorantov až do konca svojho pôsobenia na VŠ.

SkryťVypnúť reklamu

U diplomantov tento záujem o kontakt a skutočnú komunikáciu po r. 2005 už takmer vyhasol. Študenti majú toľko pracovných a mimoškolských aktivít nesúvisiacich s vysokoškolským štúdiom, že s učiteľom komunikujú iba minimálne, jednoducho niet času. Zvyčajne do aktívnej komunikácie musí pedagóg študenta nútiť (priamo i nepriamo). 


Medzi rokmi 1993-2000 bola vzájomná dôvera ešte naozaj bežná a vzťahy boli dobré, ale postupne sa to z roka na rok zhoršovalo.


2. JP:

Obrázok blogu
(zdroj: jp)

A ako fungovali tieto vzťahy pri vzdelávacích seminároch a podujatiach v teréne, priamo v podnikoch?

PC:


Chodil som do firiem prednášať a najväčšou poklonou bolo pre mňa, ak mi šéf firmy alebo niektorý z poslucháčov ponúkol miesto manažéra vo svojom podniku. O niečo nižším hodnotením bolo pre mňa, ak ma následne pozývali na to isté miesto chodiť prednášať viackrát... do niektorých firiem som chodieval aj celé desaťročia. Tam nikto nepovažoval za nutné, aby poslucháči vypĺňali akési dotazníky a známkovali lektora.

SkryťVypnúť reklamu

Keď som ale prišiel po prvý raz do firmy organizujúcej vzdelávanie a ak som zamýšľal posudzovať jej kvalitu, tak prvým opatrením bolo, že poslucháčom rozdali dotazníky, ktorými mali hodnotiť mňa i s mojim kurzom.

Organizátor alebo majiteľ firmy si zriedka sadol medzi poslucháčov, aby si vypočul moje vystúpenie, poslucháčov kurzu v podstate ani nikdy nevidel. Nechal ich však vyplniť dotazník, ktorému ani on sám nerozumel (zmyslu otázok a ich zneniu). 

Uvediem príklad.
Svojho času som prednášal po celom Slovensku. Dokonca som si sám robil komplet celú organizáciu a administráciu namiesto podnikateľa, ktorý tento kurz poriadal: prezencia, triedna kniha, rozdanie dotazníkov... Samozrejme, nemožno vyhovieť každému a tak sa stalo, že som mal aj takéto hodnotenia:
dvaja poslucháči mi dali vynikajúce, dvaja zničujúce hodnotenie a zvyšok reakcií poslucháčov bol viac ako pozitívny. Zvyčajne sa krajné polohy (hodnotenia 2x vynikajúci, 2x pod úroveň) neberú do úvahy, pokiaľ nie sú presne zdôvodnené.

SkryťVypnúť reklamu

Keďže som si všetko organizoval sám, tak som sa pri prednáške dosť často pozeral na hodinky, aby som poslucháčov neobral o prestávku. Prednášky som nakoniec na žiadosť poslucháčov pretiahol o hodinu - v podstate chceli odo mňa okrem prednášky aj poradenstvo na riešenie svojich konkrétnych situácií.

Dotazníky som nakoniec odovzdal, ale majiteľ firmy sa začal všelijako "ošívať". Videl som, že nepochopil celkový výsledok hodnotenia poslucháčov - nakoľko na onej prednáške v Košiciach ani nebol.

Tak som mu povedal, že to s ním radšej ukončíme a nebudem už uňho prednášať. Jeho viťazoslávnym argumentom bol potom citát jedného poslucháča: "prednášateľ sa po celý čas kamsi ponáhľal a neustále sa pozeral na hodinky."

Dotyčný poslucháč však neuviedol, ako som k vyžadovanej výmere prednášky dobrovoľne a gratis pridal ešte jednu hodinu navyše, čo by nikto nerobil, ak by mal kamsi naponáhlo. Bola to agentúra zo Žiliny. Tak som sa im poďakoval za všetko - najmä za to, ako sa vyznajú v hodnoteniach dotazníkov.

V jednom kurze pre manažérov banky poskytujúcej úvery som však dopadol veľmi zvláštne. Poslucháči vyslovili veľkú spokojnosť s prednáškou, ale mňa ako lektora zatratili až do čiernej zeme.
Dôvod: títo bankoví pracovníci z pobočiek z celej republiky sa mi nechtiac akosi príliž "otvorili" a prezradili mi čosi o svojich protizákonných a nekorektných postupoch pri schvaľovaní úverov, čo som im nekompromisne vyčítal. Vyhovárali sa, že to robia iba na príkaz svojich nadriadených a, ostatne, takto postupujú aj všetky ostatné banky na Slovensku.

Aj v tomto prípade som prestal poskytovať semináre pre túto banku.

Obrázok blogu
(zdroj: jp)

Moja prax:
Ak som v kurzoch rozdeľoval hodnotiace dotazníky, tak som poslucháčov pred vyplnením upozornil, že im pridám 2 ďalšie otázky priamo pri vypĺňaní testu. Keď sa dostali na záver testu, tak som prehlásil: 

A teraz pero do ruky a okamžite napíšte odpoveď, ktorá vás po odznení mojej otázky napadne. Otázka: 
- čím som vás počas dnešnej prednášky poriadne nazlostil?

Boli prekvapení, ale väčšina z nich čosi predsa len napísala. Potom som ich šokoval znovu otázkou: 

- čím som vás dnes na prednáške pozitívne oslovil?

Väčšina zas niečo uviedla. Týmto odpovediam poslucháčov som venoval vždy veľkú pozornosť, pretože boli spontánne a pravdivé. Ak bol organizátor kurzu prítomný, tak bol veľmi prekvapený z mojich otázok. 

Mimochodom, neskôr som zistil, že majiteľ firmy, s ktorým som sa rozišiel, dal k dispozícii ďalším lektorom moje materiály, ktoré som poskytol zdarma iba pre potreby poslucháčov, čím porušoval moje autorské práva. Copyright asi pre majiteľa znamenalo "vem to přes kopirák." O čo vlastne íšlo majiteľovi firmy, keď ani raz nebol na mojej prednáške, hoci som za jeho firmu prednášal viackrát?


Pre zaujímavosť uvediem ďalší autentický príklad o vhodnosti názvu firmy, vo vzťahu ku konkrétnej oblasti podnikania. 

Majiteľ vzdelávacej firmy si vybral názov asi v tomto zmysle: "poklusom, tempo, v behu".
Máte dojem, že ten človek si pri tejto voľbe titulu dal záležať na logických súvislostiach?

Príklad:
Kedysi za socializmu existovalo v Bratislave rýchle občerstvenie s názvom Tempo. Kto sa chcel rýchlo najesť, tak sa naozaj ponáhľal; otázkou je, či sa každý najedol dobre, kvalitne a či mu vôbec chutilo. Ale nikto sa nemohol sťažovať, veď mu išlo o rýchlosť.

Na dokreslenie, ako sú názov firmy i s reklamou dôležité, uvediem ďalšie dva autentické príklady. V Čadci, vedľa budovy kde som prednášal, sa nachádzalo pohrebníctvo EXITUS... krásne pomenovanie, len čo je pravda! (Priťahuje nebožtíkov alebo pozostalých?) Spomenul som to vtedy hneď poslucháčom, ktorí sa nad názvom zasmiali, pretože lekári zvyčajne po neúspešnej operácii konštatujú nad nebožtíkom "existus" a udajú čas pre úmrtný list.
Po rokoch som sa tam zas dostal na inú prednášku a upozornil som znovu tento názov - dozvedel som sa, že pohrebníctvo už premenovali na EXIT (východ). O niekoľko rokov neskôr tento podnik skrachoval.


Už dlhé roky sa u nás ponúkajú kurzy so sloganmi "naučíte sa rýchlo, lacno, bez námahy", akoby automaticky po vhodení mince.
Na reklame jednej našej VŠ pri nábore študentov sa nedávno objavil nápis v podobnom zmysle: "Chcete sa stať pánmi Európy? Poďte študovať k nám!"

Nuž uvážte, kde a čomu sa dnes možno naučiť rýchlo, lacno a bez problémov?
Azda iba v rýchlokurzoch geniality, kde sa v rýchlosti tempa ani nenazdáte, že vlastne už pri štarte ste došli do cieľa. Potom už iba vziať luxusne ornamentový papier, diplom a či potvrdenie a, samozrejme, uveriť a zaplatiť. Absolventa takejto školy nebude brať žiadny seriózny zamestnávateľ vážne.

Obrázok blogu
(zdroj: jp)


3. JP:

Zaujímavá bola pred nedávnom situácia v Nemecku, kde museli webovú stránku o hodnotení učiteľov na niekoľko mesiacov zatvoriť alebo sťažiť prístup na ňu, pretože negatívne študentské komentáre svojou aroganciou a hrubosťou pedagógov oprávnene urážali. Sú stránky tohto typu vypracované niekedy azda príliž diletanticky a stereotypne zjednodušene?

PC:

Skúsenosti z iných krajín ťažko u nás uplatniť. Študenti aj pedagógovia sú u nás iní, žijú v odlišnom kultúrnom prostredí. Aj keby boli získané skúsenosti akokoľvek vzácne, tak je problém v tom, že ak tu chceme dialóg, tak sa musí vytvoriť atmosféra vzájomnej dôvery: aby vznikla, tak musí byť študent aj pedagóg pripravený, otvorený, úprímný, nezaujato vecný a mať solídnymi vedomosťami podloženú sebadôveru bez nutkania utiekať sa do iracionálnej roviny.

Na školách tieto hodnotenia doteraz ostali iba vo formálnej rovine.

Pri hodnotení kvality výučby sa zostavia dotazníky, ktoré sú zamerané na prístup pedagóga k študentom v otázkach, povedzme, či ich dokáže motivovať k používaniu moderných didaktických pomôcok.

V teste sa však neobjavia otázky skúmajúce,
- či vôbec študent bol aspoň občas prítomný na prednáškach (či už povinných alebo nepovinných), 
- či vôbec škola investovala do nákupu kvalitnej literatúry
 (databáz, moderných didaktických pomôcok a časopisov), 
- či študent má aspoň minimálnu vnútornú motiváciu k štúdiu,
- či si študent prednáškovú literatúru vôbec ako-tak prelistoval, keď ju už hodnotil.

Nezriedka študent zhodnotí určitou známkou účasť externých lektorov na výučbe, hoci sa ani jeden z týchto pedagógov možno z finančných alebo z časových dôvodov v posluchárni ani neobjavil, v inom prípade študent zasa kritizoval úzke okraje učebnice, za ktoré učiteľ nezodpovedá. 

Tu si spomínam na školenia o vypĺňaní obchodných dokumentov ako tabuľky a dotazníky netreba vyplňovať na miestach, kde sa to nehodí. Bankári dokonca niekedy celú kolónku "tu nevyplňovať, nehodiace sa vyškrtnite" prečiarknu, hoci sa tá kolónka vypĺňa až neskôr iným k tomu oprávneným administratívnym pracovníkom.

Keď som neskôr z tohto svojho pôvodného zamestnaia prešiel k vyučovaniu na VŠ, zvyknutý na posudzovanie manažmentu som pri skúškach, zápočtoch, písomkách a ústnych odpovediach testoval, či študenti dokážu ohodnotiť aj svoju vlastnú činnosť, svoje odpovede alebo písomky. Prekvapený som zistil, že mali závažný problém ohodnotiť seba samého. Väčšinou sa precenili dokonca až o 50 %, avšak niektorí sa zasa takmer práve o toľko podceňovali.

Musím podotknúť všeobecne známy fakt, že väčšina spôsobov či už hodnotenia iných alebo sebahodnotenia má prísne subjektívnu povahu a neexistuje tu žiadna očakávaná "korektná objektivita".

V príliš zapálenej snahe všeobecne skvalitniť vzdelávanie dobromyseľní teoretici a psychológovia zabúdajú vnímať študentov ako „subjekt s určitými kvalitami“, na ktorý však ich učitelia majú možnosti pozitívne alebo aj negatívne pôsobiť:
v otázkach sa ani nespomenie, či sú študenti schopní sústrediť sa počas 90 minút na rozpadnutých stoličkách a vôbec seminár sledovať, alebo či im nevadí, že počas seminárov a prednášok väčšina ich kolegov žuje žuvačky.

A druhý extrém: Ak tu bol raz istý príliš náročný učiteľ, tak sa študenti spolčili a negatívnymi hodnoteniami tohto pedagóga odrovnali, prinútili k ústupu, čo je tiež nežiadúcou stránkou príliž zjednodušeného a zvulgarizovaného spôsobu vyhodnocovania pedagógov študentami.

Pri hodnotení pedagógov sa často zabúda vyžadovať od študentov aj súvislosti a dôvody pre uvádzané vysoké alebo nízke hodnotenie.

Obrázok blogu
(zdroj: jp)


4. JP:

A ako je to s internetovými stránkami profesorov? Je tu z pozície študentov vôbec záujem o dialóg s učiteľom?

PC:

Situácia je v tejto sfére dnes naozaj zlá. A platí to rovnako aj medzi pedagógmi navzájom. Študenti sa boja otvorene vystúpiť z ulity, pretože ak raz boli úprimní, tak to škola proti nim zneužila. Ak študenti niečo zo stránky pedagógov využívajú, tak je to „stiahnutie“ niektorých študijných materiálov ku skúške. Ťažko dosiahnuť dobrú komunikáciu medzi pedagógom a študentom, ak je v krúžku niekedy až 30 študentov. Určite však aj z tohoto negatívneho hodnotenia existuje zopár pozitívnych výnimiek.

Ďalší škandál:

Hodnotenie pedagógov na internete je, vraj, anonymné. Vskutočnosti ale niektorí funkcionári vedenia škôl alebo i samotní príliš horliví pedagógovia si dali tú námahu a dokázali vyhľadať a zistiť meno istého príliž kritického študenta a po jeho sankcionovaní bolo už všeobecne po vzájomnej dôvere.

Na niektorých VŠ je umožnené študentom anonymne sa sťažovať priamo na adresu dekana alebo rektora fakulty vhodením sťažnosti do pre tento účel určenej schránky. Neviem, nakoľko študenti využívajú túto možnosť a či dokážu aj patrične odôvodniť svoju nespokojnosť alebo problém.

Situácia mladých absolventov býva v prvých rokoch ich praxe nezávideniahodná:
vo firmách sú často vystavení podobným „diagnostikám“ zo strany psychológov, hodnoteniam zo strany nadriadeného (formou pohovoru alebo vypĺňania dotazníkov), niekedy sa od nich očakáva i sebahodnotenie, čo niekedy zamestnancov šokuje, alebo dokonca majú hodnotiť svojich kolegov, hoci iba zriedkakedy sa umožní zamestnancom skutočne anonymne hodnotiť aj svojich nadriadených.

Hodnotenie osôb bolo objavené ako prostriedok k zlepšeniu situácie v spoločnosti, vo firmách a školách, (i vpsychodiagnostike). Dnes však autoritatívny riaditeľ často sám vopred určí, čo sa na ohodnocovaného človeka chystá, napr. rozviazanie pracovného pomeru. Test a diagnostika to má iba formálne potvrdiť, poskytnúť komusi nadriadenému aliby a utíšiť jeho znepokojené výčitky svedomia.

Skutočne ľudský pohovor pedagóga so žiakom, rodiča s dieťaťom, šéfa firmy so zamestnancom by mal skôr nájsť spôsob ako a čo vylepšiť, vyriešiť.

Bohužiaľ, doteraz je to skôr tak, že študent dokáže zdôvodniť pedagógovi, prečo má taký slabý výsledok alebo požaduje lepšie hodnotenie, dieťa niečo podobné zdôvodní rodičovi, zamestnanec šéfovi a šéf vie zdôvodniť nízke odmeňovanie zamestnancovi. Teda hodnotená osoba (študent, dieťa, zamestnanec) má možnosť priamo spochybniť výsledok.

Navyše treba spomenúť, že jeden pedagóg v priebehu semestra má na starosti viacero krúžkov vo viacerých ročníkoch. Ako dopadnú hodnotenia pedagóga zo strany rôznych krúžkov a skupín po asi 20-25 ľudí? Ktosi nariadi vypracovať priemerné vyhodnotenie. Nebude sa však prihliadať na to, prečo jeden krúžok 2. ročníka hodnotil pedagóga extrémne odlišne v porovnaní s poslucháčmi 5. ročníka.

Bude toto hodnotenie zo strany študentov objektívnym a smerodajným? A čo s tým rozptylom? Štatistik vie, o čom je reč. Rozptyl ako smerodajná odchýlka patrí medzi tzv. charakteristiky alebo ukazovatele variability.

Ľahko je vypočítať aritmetický priemer alebo vážený aritmetický priemer ako strednú hodnotu - ukazovateľa polohy, ktorá daný súbor charakterizuje. 
Podstatnými však sú aj údaje rozptýlené okolo svojej strednej hodnoty. To práve rieši štatistika nazývaná rozptyl/disperzia, ktorá má využitie nielen pri kartách (poker) ale aj v bežnom živote.

Ak by teda napr. lekár vychádzal z priemeru hodnôt (tlak, rozbor krvi, rozbor moču atď.) tak by sme akútnu chorobu asi neprežili. Aj z toho dôvodu kvantitatívne hodnotenia zo strany študentov k získaniu objektívnemu podkladu pre rôzne vylepšenia príliž neprospejú. 
A navyše: v týchto hodnoteniach je množstvo emócií a resentimentov, ktoré skresľujú vyhodnocovanie. 

Odhaliť počet takto deformovaných respondentov možno práve spomínanými otázkami "Čím som najviac zaujal? Čím som najviac nazlostil?" ...a nielen to. Práve tu sa o sebe čosi dozviete, čo vám nepovie žiadne zrkadlo.


Overenou pomôckou pre testovaného vysoko "formalizovanými" otázkami je schopnosť prispôsobiť svoje odpovede očakávaným zámerom testu.


Príklad:
Ak je zrejmé, že vo firme si prajú pracovníkov ochotných podriadiť sa, "konformných", tak treba v tomto zmysle písať svoje odpovede.

Ak VŠ chce hlavne "inovatívnych" pedagógov, tak pravdepodobne sa zostavia otázky pre hodnotiacich študentov v tomto zmysle.

Vo väčšine typových testov je však umožnené iba si vyberať z možností a/b/c, alebo známkovať spokojnosť s pedagógom stupňom od jedna do päť. Otázkok s možnosťami otvorených odpovedí nebýva veľa.

 Ak sa učiteľ s istým predstihom dozvie, čo sa bude v testoch hodnotiť, môže sa prispôsobiť.

Študenti však zvyčajne vedia, že majú hodnotiť "kvality" svojho pedagóga aj s ich kvantifikovaním.

Obrázok blogu
(zdroj: jp)


5. JP:

Je však študent dostatočne kompetentný, aby hodnotil odbornú úroveň svojho pedagóga? Študent niekedy posudzuje svojho učiteľa, hoci na škole ešte len začína. Ako ohodnotiť takéto povrchné zavádzajúce testy ?


PC:

Dodám provokatívnu otázku do diskusie:


Sú naše univerzity a ARRA vôbec ochotní vytvoriť dotazníky, ktorými by študenti smeli hodnotiť aj kvality vedenia svojej vysokej školy?

Nie je vždy jednoduché zistiť, či sa jedná iba o formálne alebo ozaj vecné testovanie s cieľom viesť k reforme, ku skutočnému zlepšeniu fungovania školy alebo firmy.
Nadriadení bývajú zvyčajne s hodnotiteľom alebo psychodiagnostikom vopred dohodnutí. 

Poznám osobne prípad, keď firma nechala takto diagnostikovať svojich zamestnancov, pričom jeden z pracovníkov bol zámerne ohodnotený ako "lenivý a hlúpy". Tento človek však pracoval ako včelička aj v sobotu, chodieval domov z firmy často neskoro a prácu si brával aj domov. Šéfovým cieľom síce nebolo vyhodiť tohto pracovníka z firmy, ale priviesť ho k tomu, aby sa bál o svoje pracovné miesto a nekládol žiadne požiadavky, čosi ako postrašenie v známom kreslenom seriáli No počkaj zajac!

Poznámka na záver:

ak šéf firmy chce uvaliť na niekoho psychodiagnostiku, tak si treba zodpovedať na otázku, či vôbec na to má právo.

Aký zmysel má urobiť psychodiagnostiku všetkých učiteľov alebo zamestnancov? Sú všetci agresívni a krajne problematickí? Navyše samozvaní psychodiagnostici vo firmách a školách zväčša na to nemajú žiadne oprávnenie. Ak ho niekedy i majú, tak porušujú všetko, čo sa len dá, napríklad vypracované diagnostiky nechajú k dispozícii nadriadeným. 
 

Ján Pintér

Ján Pintér

Bloger 
  • Počet článkov:  73
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vraj niekedy dokáže šetrne poodhaliť človeku niektorú jeho slabšiu stránku. Dostáva potom blahoženania až dvomi slovami (tie jedno- a slaboduché radšej ani neuvádza): hodný gilotíny a podobne. Nájdu sa však i pisáci zdatnejší a talentovanejší, tí si dajú na tom viac záležať a vykúzlia až tri slová: obesiť, zastreliť, upáliť. Nevie, ako to tí dobráci a jeho čitatelia robia, ale potom mu vždy ešte včas ktorýsi z nich zavelí: - Lazar, poď von!Jeho vďačné prejavy života sú zrejmé, je tu opäť. Zoznam autorových rubrík:  spoločnosťNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

42 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
SkryťZatvoriť reklamu