Ján Pintér:
V súčasnej diskusii o školstve ma zaujal príspevok diskutéra emazé:
"Nie bubny, ale diskusie! Namiesto "pri bubnoch" by bolo uzitocne vidiet a pocut ucitelov - a vobec odbornikov z oblasti skolstva - v diskusiach. Bolo by velmi zaujimave dozvediet sa, ci samotni strajkujuci vedia pomenovat najaktualnejsie problemy v skolstve a v oblasti vzdelavania, ci vedia ukazat, ci aspon naznacit cesty ich odstranovania a skvalitnovania urovne vzdelavania..."
Štrajk učiteľov podnietil všeobecnú diskusiu k téme školstva.
Peter Cumil:
Zaujímavé, že sa objavujú prvé článočky smerujúce do vnútra škôl - doteraz sa k tomu nik nebol ochotný priznať. Napríklad Ladislav Kováč, minister školstva 1989/1990 v článku Zdravie spoločnosti závisí od zdravia jej univerzít z 28. 2. 2016 :
"Čím skôr treba odstrániť omyl, ktorý sme urobili po novembri 1989, keď sme pod revolučným tlakom prijali vzorovo demokratický vysokoškolský zákon. Zaviedol demokraciu tam, kam nepatrí – do vnútorného života akademických komunít. Samospráva školy mala spočívať v tom, že volení zástupcovia akademickej obce volia dekanov a rektorov.
Náš vysokoškolský zákon vychádzal z podobných zákonov v západoeurópskych štátoch. Predstavovali sme si, že akademický senát si bude voliť za akademických funkcionárov najvynikajúcejšie bádateľské a učiteľské osobnosti. Nemohlo nám zísť na um, že za dekanov a rektorov sa dajú zvoliť predsedovia senátov. Predpokladali sme, že by im pocit hanby nemal dovoliť takéto krikľavé zneužitie moci. Takisto sa nedalo predvídať, že tajné hlasovanie v riadiacich orgánoch na všetkých stupňoch škôl, ba aj vo vedeckých radách, bude slúžiť na udržiavanie slovenských necností: kultu priemeru, závisti, rodinkárstva, solidarity kamarátov z mokrej štvrte.
Do škôl nepatrí demokracia, o pravde sa nerozhoduje väčšinovým hlasovaním, o zvolenie sa nebojuje kortešačkami. Tu väzí jedna z príčin ochromenia duchovného pohybu v týchto najvrcholnejších kultúrnych inštitúciách."
Toto Kováčovo svedectvo je autentické, čo k tomu dodať?
Po dlhom čase som zaregistroval skutočne hlbší pohľad na problémy školstva z úst povolaného človeka a vedca. Doterajšie reakcie funkcionárov a pedagógov smerovali k tomu, čo by malo školstvo od vlády (od ktorejkoľvek vlády) dostať, chýbalo mi však zamyslenie sa nad tým, čo môže-má-musí pedagóg a funkcionár v školstve k svojmu povolaniu priniesť, dať.
Istý bývalý minister školstva sa pozastavil nad spôsobmi, akými sa na VŠ obsadzujú funkcie vedúcich (dekan, rektor, vedecká rada, akademické senáty). Od času, keď viedol rezort, však uplynulo veľa času a tieto poriadky sa „zdokonalili“. Funguje tu systém, ktorý zabezpečuje „kontinuitu“ pôsobenia určitého okruhu ľudí vo funkciách. Cirkulácia týchto ľudí však umožňuje udržiavať fungovanie fakúlt a univerzít v hlbokom spánku. Udomácnilo sa tu „reťazenie blbcov“, kde opotrebovaný jediec býva nahradzovaný novším, ešte hrubším tejto sorty. Ak sa niekto pokúša tu čosi narušiť, tak proti tomuto systému neuspeje.
Občas sa objavia v médiách informácie o akýchsi podozreniach z manipulácie volieb niektorého univerzitného funkcionára alebo aj o kupovaní hlasov. Mohli by ste uviesť konkrétne prípady?
Netreba chodiť ďaleko. Najnovšie sa objavila v médiách korupčná kauza na istej fakulte v Košiciach, v ktorej sa angažuje aj NAKA a Transparency International. Tento korupčný systém je charakteristický tým, že nevyžaduje podplácanie finančné. Stačí odmeňovať vhodných ľudí udeľovaním titulov, vysielaním na študijné pobyty do zahraničia, pridelením grantu a iných výhod. Ak sa náhodou situácia nevyvíja požadovaným smerom, tak sa pred voľbami rozosielajú rôzne pamflety smerujúce proti nepohodlným kandidátom.
Dokonca na jednej bratislavskej univerzite v roku 2000 volebná komisia vylúčila kandidáta na miesto rektora pre vysoký vek (hoci kandidát nebol pokročilého veku). Tento kandidát sice pred súdom získal zadosťučinenie, že v jeho prípade bol porušený zákon, novozvoleného, kýmsi protežovaného rektora však nikto neodvolal a voľby neboli anulované (dotyčný poslušný rektor bol dokonca zvolený neskôr aj pre druhé volebné obdobie). Nič neosožilo, že v akademickej obci bola táto kauza prezentovaná a zverejnená. Na články rozoberajúce problémy školstva v tomto štrajkovom období už začali reagovať aj diskutéri, ktorí spomínaných funkcionárov poznajú a objavujú sa informácie, ktoré tiež svedčia o tom, ako je konkrétna škola vedená týmto funkcionárom nezdravá.
Nedokážem si preto ani predstaviť, ako by zapôsobila na mnohých profesorov a docentov požadavka sprístupniť svoje spisy a dokumenty, na základe ktorých dostali titul docenta, alebo boli vymenovaní za profesora. Mnohí totiž vôbec nesplňajú ani základné kritériá pre tieto tituly; existuje dosť prípadov, keď prezident odmietol menovať profesorov z týchto dôvodov, podobne v minulosti to nebola náhoda, ak minister školstva odmietol prezidentovi republiky predložiť niektorého profesora na vymenovanie.
Poniektorí súčasní politici však dokázali i napriek ešte existujúcej kontrole presadiť svoje články k uznaniu (obyčajné primitívne diskusné príspevky do novín) ako karentované a získať za to profesúru (u nás sú známe najmä prípady z ČR). Svoje memoáre budú raz možno titulovať vznešeným názvom: "Ako sme budovali svoju kariéru".
A riešenie? Aké kroky by ste navrhovali k zlepšeniu situácie?
V takto zabehnutom smetisku je ťažké čosi zmeniť – táto mašinéria zahŕňa totiž celé redakčné rady časopisov, posudzovanie žiadostí o granty, ale aj študentský parlament (niekedy dôležitý hráč pri voľbách). Možno bude moja požiadavka komusi znieť provokačne, ale považujem to za opodstatnené a situáciou podmienené:
Tu je nutné radikálne zmeniť spôsob volieb akademických funkcionárov voľbou v rámci celej akademickej obce; namiesto zaužívaného konzervatívneho dvíhania rúk v akademických senátoch navrhujem hľadať vhodnejšiu formu (napr. priama voľba funkcionárov celou akademickou obcou).
...a je to potrebné už teraz, pretože týmto štýlom (de)formovanej akademickej obci možno už o niekoľko rokov súčasný spôsob volieb prestane vadiť. V článkoch niektorých akademických funkcionárov som v poslednom čase čítal viaceré návrhy na riešenie, boli však veľmi formálne a nič nehovoriace – vraj sú potrebné systémové opatrenia.
Podnetom k štrajku učiteľov a následnej diskusii o školstve bol vlastne problém nízkych platov učiteľov.
O platoch pedagógov sa hovorí na všetkých úrovniach. Tu by som rád uviedol výrok spomínaného bývalého ministra školstva: „Nechcelo sa mi veriť vlastným očiam, keď som učiteľov videl štrajkovať pod transparentom – Aká pláca, taká práca. Že vôbec mohlo niečo také výjsť z úst a či z počítačov učiteľov, ktorí by mali svoju prácu chápať jako vznešené poslanie a niesť v sebe – citujem zakladateľa kyberntetiky Norberta Wienera – „neprekonateľný impulz k tvorivosti, že keby za svoju prácu nepoberali plat, museli by oni platiť za to, že smú túto prácu vykonávať.“
Diskusia o školstve všeobecne a o vysokých školách zvlášť sa teší pozornosti verejnosti. Veľmi často však skĺzne iba k výške platov a výške výdavkov na školstvo – o vnútornom prostredí sa však hovorí veľmi málo.
Táto diskusia je však aj sociologickou záležitosťou: „Sociológia je umenie podať vec, ktorá zaujíma každého, ktorej každý rozumie a ju chápe, takým spôsobom, aby jej už nik nerozumel a aby každého prestala zaujímať." (H. J. Schoeps)
Navyše, vzdelávanie a veda má aj etickú stránku, to je však už iná kapitola.
