Madjid Abdellaziz postavil v rôznych dlhotrvajúcim suchom postihnutých krajinách sveta a púšťach zariadenia spôsobujúce nielen pravidelný dážď, ale skutočnú zmenu klímy v pozitívnom zmysle.
Chápem úsmev pri tejto informácii, zariadení v pôvodnej veľkosti je však vybudovaných na celom svete okolo tridsať a plánujú sa neustále ďalšie a takmer všetky pracujú spoľahlivo. Zariadení v menšej veľkosti s účinkom do okruku v polomere 180 km je omnoho viac.
Vec však mala doteraz jeden háčik. Pri prvom pokuse o patentovanie pred ca dvomi desaťročiami Abdellaziz nemal možnosti prezentovať svoj objav priamo v púšti.
Vynález bol patentovým úradom zamietnutý, vynálezca totiž k svojmu objavu prišiel iba celkom náhodne až po mnohých pokusoch a fyzikálne princípy fungovania jeho vynálezu neboli celkom známe ani jemu samému.
On sám, hoci študoval a svoj titul inžiniera získal v Berlíne, by všetky tieto donedávna pomerne neznáme fizykálne zákonitosti len ťažko objavil, to však po dlhoročnej spoľahlivosti jeho vynálezu už nebolo nutné.
Do tejto záhady sa pustili iní vedci, napríklad Harald Kautz-Vella. Prinášam ukážky z jeho práce.
Najprv sa treba oboznámiť s princípom DOR, “deadly Orgon”. Ide tu podľa Wilhelma Reicha o zákonitosti negatívneho odbúrania a rozkladu v prírode ako aj škodlivého vplyvu človeka neprirodzene urýchľujúcemu tento proces, napríklad zvýšenou produkciou plynov a rádioaktivitou vymykajúcou sa spod kontroly. Nevyhneme sa pritom problematike longitudinálnych, skalárnych a torsionových pásiem.
Začnime však od začiatku. Ako je známe, naša Zem je vystavená neustálemu ionizujúcemu vesmírnemu žiareniu zapríčiňujúcemu počas vstupu do atmosféry vznik ozónu O3.
K ďalším následkom žiarenia ako statický negatíny náboj v dôsledku prevahy elektrónov dochádza pri náraze na povrch planéty.
V atmosfére zasa ostáva prevažovať pozitívna polarizácia. V tejto súvislosti sa hovorí o elektrostatickom poli Zeme, magnetických vlnách tvoriacich mriežky a stretávajúcich sa v magnetických uzloch pripomínajúcich platónsku geometriu.
Eletromagnetizmus spôsobený kozmickým žiarením sa síce podieľa na celkovom merateľnom dipólovom elekromagnetizme našej planéty iba podielom 14-16 percencet, avšak magnetické pole Zeme ostáva prirodzeným javom.
Tieto súvislosti potom ovplyvňujú vytváranie tzv. “kvatových vákuových polí” zapríčiňujúcich vznik oblakov niekedy priamo pozorovateľných obrazne povedané spôsobom nasávania.
Tento jav možno pozorovať pri použití Abdellazizovho mobilného zariadenia pripomínajúcim delo s mnohými rúrami. Ak je namierené priamo na mrak, tak mračno začne strácať svoj elektomagnetický potenciál a rozplynie sa.
Ak sa však zacieli na oblasti ohraničujúce pásmo mračien, dochádza k strate potenciálu týchto periférnych oblastí a mraky začnú zo svojho okolia nasávať vlhkosť.
Treba dodať, že svoje mobilné zariadenie zostrojil Abdellaziz podľa podobného zariadenia, s akým robil pokusy v Amerike už svojho času Tesla. Druhý koniec na oblohu zacielených rúr je káblom spojených s prirodzene uzemneným vodným zdrojom.
Problematika celých obrovských púští alebo území s dlhotrvajúcimi periódami sucha je inou kapitolou, ale i tu dokázal Abdellazizov vynález nájsť riešenie. O tom však nabudúce.
