Istá jemnocitná dáma si na tejto stránke v jej blogu nedávno zavzdychala:
- Každý týždeň sme svedkami nových a nových maškarád určených davom... ukazujú nám vzrušujúce pavlačové predstavenie... spravodlivosť vôbec neexistuje, korupcia je všade a netrestá sa...
Odpovedal som jej obratom:
- Najprv musí byť korupcia odhalená, potom vina dokázaná a následné procesy a dôsledky sú už vecou zákonodarstva a jeho spravodlivosti, i keď až o niekoľko rokov, skôr-neskôr na nich dôjde. Spomínané maškarády a pavlačové predstavenia sú, žiaľ, nutnou súčasťou tohto procesu.
Zaiste nie sme zvyknutí, aby sa na verejnosti pretriasali podvody úradníkov; za predošlých vlád sa takéto veci nedostali tak ľahko na svetlo a na verejnosť už vôbec nie, všetko sa to odohrávalo v ružovej idyle: všade bol poriadok, pokoj a spravodlivosť, každý politik sa bezúhonne podľa svojho najlepšieho vedomia, svedomia a z číreho idealizmu obetoval za blaho vlasti i národa.
Kolega Fero mi raz prezradi svoju víziu:
- Čo tak zaviesť pravidelné povinné inteligenčné testy pre politikov? Nech sa verejne, pravidelne raz týždenne, pred vchodom do vládnej budovy alebo parlamentu nechajú otestovať!
Spozornel som, táto pozoruhodná turistická atrakcia by určite prilákala divákov z celého sveta, hoci výsledky by boli takmer vždy tie isté. Titulky na stránkach renomovaných denníkov by vo všetkých jazykoch prinášali výsledky testov:
Minister XY nedosiadol pri inteligenčnom teste potrebný minimálny počet bodov!
Takáto v celosvetovom meradle jedinečná senzácia by značne oživila turistický ruch v hlavnom meste a podstatne prispela k oživeniu štátnej pokladne.
Tabuľka pri vchode do každej zasadecej sály "Babrákom vstup zakázaný" by sa tiež našla.
Upozornil som Fera:
- Skončilo by to asi ako v Rusku. Diktátora s červenou zástavou by vystriedal iný tyran s inou zástavou a svoj slávnostný vstup by si tam vydupal i bez testov.
A ozajstné riešenie?
Žiadny recept neexistuje, diagnóz sa nám tu nahromadilo trochu viac.
Počas desaťročí v emigrácii som ale vypozoroval čosi na zmiernenie bolestí:
V slobodnom svete sú voliči kritickou, kompetentnou a objektívnou publicistikou poučovaní a vychovávaní k správnemu rozlišovaniu medzi stranami a politikmi a k zvažovaniu i doteraz neznámych kritérií, aby neboli zvedení akýmsi populistickým radikálom alebo neschopným, nekompetentným tyranom.
Objaviť nové pohľady na problematiku a doteraz neznáme súvislosti je práve úlohou zdravej publicistiky.
Sú azda niekedy žurnalisti v ich práci všemožne ovplyvňovaní, hatení a niekedy i perzekvovaní politikmi a práve prítomnou vládou?
Niekedy celkom otvorene, inokedy iba nepriamo?
(Štatistiky o tom hovoria: bolo to tak vždy a všade.)
Tohoto si je žurnalista vedomý už pri voľbe povolania, umelci, spisovatelia a ostatní intelektuáli v ich úlohe svedomia spoločnosti podobne.
Pomáhajú si politici a či dokonca i premiér a jeho ministri záhadnými, netransparentnými spôsobmi a tajnostkárskymi metódami?
Nech sa nedivia, ak sa u občanov časom dostáví sklamanie z politiky, bojkotovanie volieb, frustrácia a konečne istá masová psychóza nedôvery voči každému a všetkému a napokon i emigrácia.
Nechá sa azda žurnalista politikom zahriaknuť?
Nikdy. Naopak, sám ukončí reťaz ničnehovoriacich fráz tlčhuby pred svojim mikrofónom, privedie ho späť k téme a kladie mu nepríjemné otázky, či sa mu to páči alebo nie: nenechá si šliapať po pravidlách kultúrnej diskusie.
A ak politik svojim zvyčajným "žiadny komentár" odmietne odpovedať ?
Tak je to vysvetľované a aj publikované ako zjavné doznanie viny a veci sa ujíma justícia.
Či je publicista sudcom v čiernom talári?
Určite nie.
Žurnalistov mikrofón pred nosom politika tu znamená verejnosť. Svojou aroganciou pred tvárou celého národa dosiahne politik iba svoju diskvalifikáciu.
Stíchne zrazu celá redakcia čírym strachom, ak je príliž hlasný redaktor sankciovaný svojim chlebodarcom?
Naopak, všetci začnú robiť ešte väčší krik!
Podobne je to v školách, univerzitách, divadlách, všade a časom to prechádza do mentality národa, tá však nie je nikomu darovaná zdarma.
Jednotlivec, potom ďalší a ďalší akoby zapálili tento plamienok.
Budeme sa diviť, ak sa z neho stane mohutný oheň?
Neprivedie takáto publicistika národ a teda i voličov o kúsok dopredu?
O krok bližšie k objektívnejšiemu posúdeniu strán a politikov pred voľbami a konečne i k voľbe aspoň primeraného menšieho zla?
