Samozrejme, všetko jasné, a už sa zrodila ďalšia stranička alebo nezávislý poslanec.
Po takmer štyroch desaťročiach v inej zemi a kultúre sa znova vraciam a oboznamujem so slovenčinou. Stala sa z nej s odstupom času takmer celkom iná reč, podobne ako zo Slovenska iná krajina, čo však domácemu človeku asi vôbec nepríde, hoci obyvateľov stále pribúda:
Pät miliónov tristodeväťdesiatsedemtisíctridsaťšesť: počet obyvateľov Slovenska podľa sčítania obyvateľstva v roku 2011.
Ako prvé, čo mi udrelo do očí po príchode na Slovensko: často zabúdame na postupnosť vo vývojom procese. I demokracia rastie a potrebuje občas väčšie číslo topánok. To znamená, že nie všetko z minulosti treba zavrhnúť ako nesprávne a omyl. Jednoducho, išlo o prechodnú fázu, asi ako o motýľovu minulosť vo forme húsenice.
Za najvýstižnejšie synonymum pre politiku považujem kompromis. Súhlasíme? Práve schopnosťou ujednať prijateľný kompromis sa stáva človek politikom. Často nemožno docieliť žiadaný výsledok okamžite, ale až niekedy v budúcnosti, i s takými riešeniami sa musí počítať. Naša politika je však od takejto diplomacie ešte pomerne veľmi vzdialená.
Prečo?
Neviem si totiž inak vysvetliť našu súčasnú politickú situáciu. Sme pomerne nepočetný národ s neveľkou rozlohou územia. Naša minulosť bola poznačená útlakom väčších susedov a podnes sa radi hojdáme v idyle húpacieho kresla v učičíkanom pocite ublíženia a nespravodlivej krivdy. Možno práve týmto ospravedlňuje podaktorý politik svoje niekedy jánošícky motivované amorálne počínanie a nechutné intrigovanie, prechádzajúce niekedy až smerom k mafiánskym praktikám. Nemyslím tu iba na ľudí vo vedúcich pozíciách so širšími možnosťami. U nich je často zrejmý i megalomanský stalinisticko-putinský syndróm velikášskeho pocitu zodpovednosti za celý svet, súčasný i budúci.
Ale vrátim sa k stredoeuropanovi: pôsobí občas dojmom človeka so zníženým sebavedomím. Nielen opoziční poslanci, i bežní ľudia v každodenných situáciách sú syndrómom bezmocného, bezvýznamného, každým vykorisťovaného a zneužívaného očividne hlboko poznačení a často nachádzajú východská pre svoje kompilované problémy iba z etického hľadiska v menejcenných riešeniach, ku kompromisom im chýba trpezlivosť a prehľad celkovej situácie.
Asi takto sa rodia nové politické straničky. Nakrátko zasvietia na oblohe, aby sa po voľbách opäť stratili v zabudnutí. Ony tam pôjdu rady samy. Tie ostatné sa budú zasa predbiehať v poklonkovaní tej najväčšej, "víťaznej", len aby sa aj im ušlo čosi z chutného koláča.
Kde hľadať príčinu nebezpečného scenária, ku ktorému smerujeme? Dejiny poučujú: práve takéto stavy spoločnosti viedli často k vojne, niekedy k občianskej, inokedy i ku svetovej.
Ako to vidíte vy? Zaiste by sa tu k vysvetleniu príčin nášho stavu z pohľadu iných horizontov našlo viac možností; rád si o tom pohovorím.
