Financovanie zdravotníctva v širších súvislostiach

To je bezpochyby veľmi zaujímavá bilancia.Obdobne zaujímavo vyznieva i hodnotenie roku 2006,v ktorom tvorili úhrady za lieky 28,7 miliárd korún a ich podiel na celkových výdajoch 35,8% či roku 2005,kedy činili tieto platby 24,9 miliardy korún a uvedený podiel 33,9%.Pokiaľ ide o rok 2008 všetko vyzerá tak,že situácia bude rovnako pozoruhodná a poučná ako v zmienených troch predchádzajúcich obdobiach.Očakáva sa,že zdravotné poisťovne zaplatia za lieky 32,9 miliardy korún,čo by malo predstavovať 34,9% z ich celkových výdajov.
Zrátané a podčiarknuté,náklady zdravotných poisťovní na lieky z roka na rok rastú.Snaha zastaviť či aspoň spomaliť tento trend trvale zlyháva a poisťovne sú nútené vyčleňovať čoraz väčšie podiely svojich rozpočtov na krytie ich nákupu.Prognóza Asociácie zdravotných poisťovní Slovenskej republiky,zverejnená v minulom roku naviac potvrdzuje túto kontinuitu rastu i pre rok 2009,v ktorom počíta s 36,2 miliardami korún (35,7% celkových výdajov zdravotných poisťovní) a rok 2010,kedy dokonca ráta s objemom 39,5 miliardy korún (36,2% celkových nákladov zdravotných poisťovní).Vzhľadom na to,že vo svojich kalkuláciách nezohľadňuje dôsledky stávajúcej krízy na finančných trhoch,vyjadrené avizovaným rastom cien,je na mieste očakávať,že uvedené čísla budú významne vyššie.
Pre poriadok podotýkam,že náklady za lieky nie sú jedinou veličinou,ktorá v čase rastie.Spolu s nimi rastú i výdaje na ostatné sektory zdravotnej starostlivosti,ako sú lôžková zdravotná starostlivosť,spoločné vyšetrovacie a liečebné zložky,záchranná zdravotná starostlivosť a podobne.
Zdravotníctvo nás tento rok bude stáť cca 94,4 miliardy korún (výdavky zdravotných poisťovní),čo predstavuje v porovnaní s rokom 2007 (89,7 miliardy korún) vzrast o 4,7 miliardy korún,oproti roku 2006 (80,3 miliardy korún) ide dokonca o nárast 14,1 miliardy korún.Otázka znie:“Je tento trvalý nárast výdajov prirodzený a preto nevyhnutný alebo odráža isté nedostatky systému,ktoré je možné časom odstrániť?“
Skôr,než odpovieme,skúsme trošku premýšľať.Systém financovania zdravotnej starostlivosti,realizovaný dominantne cez mechanizmus všeobecného a preto povinného zdravotného poistenia prináša do zdravotníctva za každé časové obdobie isté,vopred určené množstvo finančných prostriedkov.Zvýšenie tohto množstva je možné výhradne zvýšením poistnej platby alebo toho,čo platí štát zo svojho rozpočtu za tzv.“štátnych poistencov“,ktorí za poistenie neplatia.Podstatné je,že pre každú danú chvíľu je toto množstvo konštantné,stále.
Oproti tejto veličine stojí objem hradenej zdravotnej starostlivosti (vrátane liekov) so svojou konkrétnou hodnotou,ktorá je v dôsledku chýbajúceho vzťahu medzi výškou poistnej platby a cenou konzumovanej zdravotnej starostlivosti pre každého jednotlivého pacienta premenlivá a trvale rastie.Povedané inak,pacient v prípade,že sa rozhodne zdravotnú starostlivosť nečerpať,nemôže poistnú platbu ušetriť a preto ju nadužíva.
Rovnáha medzi objemom úhrad zdravotných poisťovní a množstvom konzumovanej zdravotnej starostlivosti (s konkrétnou cenou) je preto trvale vychýlená v prospech druhej veličny,čo mimo iné znamená,že zdravotná starostlivosť sa konzumuje v množstve,ktoré evidentne prekračuje možnosti disponibilných zdrojov.
Chcem vyjadriť svoj naprosto pevný názor,že žiadne dodatočné prostriedky tendenciu nadužívať zdravotnú starostlivosť nezmení.A musím trvať i na tom,že v prípade liekov ju významne nezmenia žiadne regulačné opatrenia typu zníženia DPH,zavedenie degresívnej marže tak,ako ju významne nezmení činnosť kategorizačnej komisie,nech by bola akokoľvek bezchybná.
Inštrumentárium na efektívnu zmenu kunzumácie liekov a spolu s nimi i zdravotnej starostlivosti je potrebné hľadať inde,a to v samotnej filozofii financovania zdravotníctva,v jeho modeli.Pokiaľ totiž nebude tento model obsahovať priamu väzbu medzi výškou poistnej platby a úrovňou čerpanej zdravotnej starostlivosti pre každého jednotlivého pacienta,nedopočítame sa nikdy.
Náš súčasný systém financovanie zdravotníctva tento vzťah postráda.Poistenec čerpá zdravotnícke služby bez toho,aby poznal ich cenu,bez toho,aby vedel kedy a ako sú hradené a preto ich nadužíva.Aby tak nečinil,aby konzumoval len potrebnú zdravotnú starostlivosť a nadbytočné výkony nežiadal (včetne liekov),musí priamo na sebe cítiť ich skutočnú hodnotu.
Existuje jediný spôsob,ktorým je možné túto požiadavku uplatniť-zmeniť zdravotné poistenie (ktoré v skutočnosti žiadnym poistením nie) na zdravotné sporenie.A to sa dá učiniť zavedením individuálnych zdravotných účtov (Health Saving Account).Model,ktoré zásadným spôsobom menia vzťah pacient-poskytovateľ a zavádzajú tak potrebnú spoluúčasť pacienta,ovšem spoluúčasť menej viazanú na jeden konkrétny náklad (princíp fungovania kategorizačnej komisie),na jeden konkrétny okamih, spoluúčasť celoživotnú.
Z poznatkov modernej ekonómie je zrejmé,že čím je spoluúčasť konzumenta tej či onej komodity rozložená v dlhšom časovom období,tým efektívnejšie sa využíva.Zdravie je-a teraz použijem ekonomickú terminológiu-súčasťou drahocenného „ľudského kapitálu“ a investícia do neho musí byť investíciou dlhodobou.Krátkodobosť uvažovania človeka o sebe samom,o svojom zdraví stačiť nemôže.Preto je potrebné vytvoriť systém,ktorý by toto dlhodobé investovanie každého z nás do zdravia umožňoval.Nemyslím si,že je ním poplatok za recept či zdravotnú pomôcku.