Postavme veci z hlavy na nohy

Toľko uhlov pohľadu nie je ľahké zjednotiť, som však presvedčený, že sa to dá. Základom možného konsenzu by mohlo byť nasledovné:
Systém financovania zdravotnej starostlivosti realizovaný dosiaľ prevažne prostredníctvom verejného, a preto povinného zdravotného poistenia, prináša za každé časové obdobie do zdravotníctva isté vopred známe množstvo finančných prostriedkov. Keďže toto množstvo je konštantné, zmeniť sa dá len zmenou výšky poistnej sadzby, resp.zmenou príspevkov štátu. 
Oproti tejto veličine stojí objem (bodovaných) zdravotníckych výkonov, ktorý je však v čase premenlivý, nestály a ktorého veľkosť závisí od dopytu zo strany pacientov a od schopnosti a motivácie poskytovateľov tento dopyt uspokojiť. 
Rovnováha v zdravotníctve vyžaduje, aby boli v každom období obe veličiny rovnaké. Problém je v tom, že rovnaké nie sú, že rovnováha je trvalo narušená a že objem výkonov (bodov) trvalo prevyšuje objem určených finančných prostriedkov. 
Čo s tým? 
Najprirodzenejšie by bolo čítať túto magickú rovnicu z druhej strany a objem finančných prostriedkov jednoducho deliť počtom zdravotníckych výkonov (bodov).To by však nutne viedlo k zníženiu platieb za jednotlivé výkony. Človek nemusí dlho premýšľať, aby si domyslel reakciu lekárov-poskytovateľov. Riešenie preto treba hľadať inde – v úspore, v iných nákladových položkách ako je výkonový systém, v zmene motivácie lekárov maximalizovať objem výkonov. Pacienti majú právo požadovať zdravotnú starostlivosť v potrebnom rozsahu bez ohľadu na administratívne limity stanovené v zmluvách lekárov s poisťovňami. 
A to sa dá len zmenou filozofie financovania zdravotníckej starostlivosti. 
Práve o tom by mali byť dnešné úvahy o reforme zdravotníctva. Tam by mali začínať politici, lekári i pacienti. Rovnica, ktorú riešia, je totiž rovnaká.