Skôr, ako odpovieme na uvedené otázky, skúsme trochu premýšľať. A začnime tým najdôležitejším-financovaním zdravotnej starostlivosti.
Systém financovania zdravotnej starostlivosti (dosiaľ dominantne cez povinné zdravotné poistenie) prináša do systému za každé časové obdobie isté, vopred určené množstvo finančných prostriedkov. Zmena tohto množstva je možná výhradne zmenou výšky (povinnej) poistnej platby resp.zmenou toho, čo platí štát za poistencov, ktorí si zdravotnú starostlivosť sami neplatia (deti a dôchodcovia). Dôležité je pritom si uvedomiť, že pre každé dané obdobie je toto množstvo stále, konštantné.
Oproti tejto veličine stojí objem zdravotníckych výkonov, ktorý stály nie je, ktorý je naopak veľmi premenlivý a ktorý v čase neustále rastie.
Pre jednoduchosť abstrahujme od všetkých ďalších výdajov zdravotnej starostlivosti ako sú napríklad režijné náklady poskytovateľov a zdravotných poisťovní a zúžme naše uvažovanie len na vyššie uvedené parametre. Pokiaľ tak učiníme, zistíme, že systém zdravotnej starostlivosti sa pri platnosti zmienených pravidiel musí nutne zadlžovať, že musí generovať dlh a že zastaviť rast tohto dlhu je možné jedine uvedením oboch parametrov do rovnováhy. Povedané inak, aby sa systém zdravotnej starostlivosti ďalej nezadlžoval, je potrebné buď zvýšiť výšku poistnej platby alebo znížiť objem čerpanej zdravotnej starostlivosti.
Otázka znie: Sú vojenské zdravotnícke zariadenia, nemocnice, ambulancie, kúpeľné domy štandardnými účastníkmi zmieneného systému? V prípade, že tomu tak je, musia i oni tak, ako ostatní poskytovatelia zdravotnej starostlivosti veľmi dôsledne kalkulovať svoje náklady a výnosy a neustále prispôsobovať objem a štruktúru poskytovaných výkonov ochote a schopnosti zdravotných poisťovní tieto výkony platiť. Predstava, že by sa tak správať nemuseli, že by sa mohli chovať nezávisle na platbách zdravotných poisťovní či dokonca očakávať, že generovaný schodok za nich ktosi (rozumej zriaďovateľ) vždy napokon dorovná, je nielen vágna ale i veľmi nebezpečná. Tieto dodatočné peniaze totiž nevznikajú kdesi mimo nás. Ich platcami nie je nikto iný než my sami.
Musím sa usmievať, keď práve dnes z najrôznejších strán počúvam súdy o podceňovaní zdravotnej starostlivosti v armáde, o nedostatočnej pozornosti, ktorú vedenie rezortu údajne venuje svojim zdravotníckym zariadeniam. Objem finančných prostriedkov, prichádzajúci do vojenských zdravotníckych zariadení je predsa daný v prvom rade záujmom zdravotných poisťovní o ich služby. Na zdravotných poisťovniach záleží, koľko zdravotníckych výkonov si v tom či onom zariadení nakúpi a ako a kedy ich zaplatí. Ministerstvo obrany SR-i keby chcelo-nemôže tento záujem nijako ovplyvniť. To je úloha poskytovateľa. Iste, môžu existovať prípady, v ktorých sa zriaďovateľ rozhodne individuálne finančne podporiť liečbu toho či onoho zamestnanca. Ide však o sporadické prípady, ktoré nemajú žiadny vplyv na fungovanie poskytovateľa. To plne závisí na šikovnosti a schopnosti jeho manažmentu vzbudiť pozornosť zdravotnej poisťovne tak, aby v ňom rozpoznala atraktívneho partnera a kontrahovala si výkony v patričnom objeme a štruktúre. V stávajúcich pracoviskách i v tých plánovaných. Ba práve v tých. Investovať prostriedky do projektu, o ktorý zdravotná poisťovňa nejaví patričný záujem či dokonca o ňom nevie, je neodpustiteľný hazard.
Ak sa teda vrátim k začiatku mojej úvahy, kondícia vojenských zdravotníckych zariadení zodpovedá ich schopnosti komunikovať so zdravotnými poisťovňami, a to ako v zmysle objemu a štruktúry kontrahovaných výkonov, tak v umení dosiahnuť realistické doby splatnosti jednotlivých úhrad. O tom by mali byť dnešné diskusie o stave vojenského zdravotníctva, o tom by mali byť všetky úvahy o jeho reštrukturalizácii a reforme.
Záujmy môžu mať vojenské nemocnice, kupeľné domy, polikliniky, ambulancie, zdravotné poisťovne i pacienti rôzne. Rovnicu, ktorú riešia, je však jedna.
