Zaujímavé pritom je, že pri vnútornom monológu sú aktivované rovnaké mozgové centrá ako pri klasickom dialógu. Mozog pri svojej schopnosti triediť myšlienky a spájať ich do širších súvislostí nerozlišuje, či sa tak deje v tichom monológu niekde v ústraní alebo v prúde aktívneho dialógu. Ak je to skutočne tak, náš mozog disponuje jedinečnou schopnosťou simulovať sociálne interakcie. Je spôsobilý prehrať určitý rozhovor a pripomenúť dôležité momenty ale i ponúknuť možnosť, ako by mohol či mal prebiehať budúci rozhovor. Jednoducho tak, že nám ponúkne možnosť priebeh rozhovoru vopred si „prerozprávať". O samote.
Tak ma napadá, mnohí ľudia by sa mohli „rozprávať sami so sebou" častejšie, než vystúpia na verejnosti. Možno by boli menší podivíni ako v prípade, že ich nachytajú rozprávať sa sami so sebou. Čo myslíte?
