Je piatok.Čas sa približuje k poludniu. Na svetelných križovatkách je mimoriadnerušno. Prejsť mestom trvá približne dvadsaťpäť minút. Na východnej stranekruhový objazd ešte nie je dokončený. Ohľaduplnosť vodičov končí na hlavnej ceste.Tí, čo sa chcú dostať z vedľajšej cesty,majú proste smolu. Ešte šťastie, že dopravný inšpektorát vyšle na kritickéobdobie príslušníkov policajného zboru, ktorí premávku aspoň trochu usmernia. Myslím,že im treba za to poďakovať.
Vráťme sa k dopravnejsituácií v meste. Lepšie povedané k vodičom. Chcel by som opísať jeden(závažný) problém.
Cestou z neďalekejobce počuť ozvenu sirény. Biele sanitné vozidlo sa rúti po hlavnej ceste. Pribrzďuje.Následne naberá rýchlosť, ktorá začne opäť klesať pri osobnom automobile predním. A takto to pokračuje až do mesta. Protiidúce autá sa muv dostatočnej vzdialenosti vyhýbajú, prípadne sa zastavujú na krajnici.Tie pred ním ho nevidia.
Prečo sú niekto vymyslel spätné zrkadlá?
- Števo, pridaj! – povedal Peter.
- Robím, čo sa dá. – odvetil.
- Len, aby sme ho nemuseli resuscitovať v aute. –poznamenal Peter.
- A čo ja za to môžem, že mi ten blbec nedáprednosť!
Vodič v autepred sanitkou sleduje cestu pred sebou.
Samozrejme, žetento „ohľaduplný“ vodič nakoniec uvoľnil cestu sanitnému vozidlu so spustenýmsvetelným aj zvukovým zariadením, avšak nedal mu prednosť včas, vozidlus právom prednostnej jazdy, čím ho obmedzoval svojou jazdou. Tuším, že jeto dopravný priestupok.
V sanitnom vozidle sapacient začína dusiť. Rozvíjajúci sa infarkt dáva o sebe opäť vedieť. Števosleduje aj spätné zrkadlá. V ambulantnej časti vidí ako mu kolega ukazuje,aby zrýchlil. Začína sa boj s časom. Buď sa im podarí pacienta dostať donemocnice včas alebo budú musieť zastaviť a privolať posily.
Okoloidúci ľudia hľadia sasanitku, ktorá sa objavila v zákrute. Jej siréna sa ozývala už pred ňou. Rútisa popri benzínovej pumpe. Terénne osobné auto prebehuje iné auto, ktorézastavuje na krajnici. Sanitka musí opäť pribrzdiť. Vodič zapne ľavú smerovkua zmení smer jazdy. Ide v protismere, kým si ďalší „ohľaduplný“ vodičneuvedomí, že má uvoľniť svoj jazdný pruh pre sanitku. Asi po päťdesiat metrovsúbežnej jazdy si to uvedomil a zastavuje svoje auto pri krajnici ako všetkyautá protismere. Nejaký „šikovný“ motorkár práve predbehol obe autáa využil voľný stred cesty pre sanitku.
Kde sa asi stala chyba?
Je to pomaly jedna strana, možnonezáživného textu. Avšak táto sanitka ešte stále nie je v nemocnicis pacientom, u ktorého sa momentálne rozbieha infarkt myokardu. Eštemusí prejsť troma svetelnými križovatkami. A aby som sa veľmi nerozpísalzhrniem to do jedného súvetia. V prvej križovatke sa osobné autá vyhnútým, že vojdú do križovatky a vytvoria priestor, kadiaľ sanitkaprekľučkuje, plynulo ňou prechádza a približuje sa k druhej, kdeodbočí do ľavého odbočovacieho pruhu a opäť pomaly prechádza rovno k tretej,v ktorej vodiči z pravej strany majú na semafore zelenú. Sanitnévozidlo prudšie zabrzdí uprostredtretej križovatky.
- Do pekla, čo robíš? – opýta sa nazlostene Peter. Udrelsi hlavu o stenu.
- Skoro som nabúral. – odvetil Števo. A mlčkysleduje ako križovatkou sprava prechádza tretie, štvrté, piate, šieste, siedme auto.To ôsme mu zabliká diaľkovými svetlami. Dáva mu prednosť.
Stál som pred prechodom, aj keďsom mal zelenú a v duchu som nadával ako vodič sanitky. Bolo mivšelijako, keď som videl húkajúcu sanitku uprostred križovatky stáťa osobné autá okolo nej prechádzali.
- Tak za toto by som bral vodičské preukazy, keby som bolpolicajt. – povedal som.
- A môžu za to zobrať vodičák? – opýtal sa kámoš.
- Čo ja viem, ja by som im ho zobral.
Posádkadorazila s pacientom do nemocnice. Deň ako vyšitý pre prekážky. Parkovaciemiesta sú obsadené. Vodič zásobovacej Avie sa stratí v podchode. Sanitkazastane na ceste. Vyberú pacienta a ponáhľajú sa na urgentný príjem.Službukonajúci lekár nariadi okamžitý príjem na jednotku intenzívnejstarostlivosti. Jeho stav je vážny. Každá sekunda je drahá.
Záchranári sa vracajúk sanitke.
- To snáď nie je pravda! – povie Števo pri pohľade na ohnutéstierače.
- Musíme to oznámiť na operačné centrum. Vtom zazvonilslužobný telefón.
Operátorka sa opýtala, či užodovzdali pacienta, pretože má pre nich ďalší výjazd. Štefan začal vyrovnávaťstierače, kým si Peter zapisoval meno a adresu dvanásťročného dievčatkas epilepsiou.
A totonie je koniec jedného piatku. Na ceste ešte stretnú zopár „ohľaduplných“vodičov.
Nielenv piatok sa ponáhľame domov, k rodinám a známym. Pýtam sa vásv mene vodičov záchranných služieb, dokedy sa takto budú správať vodiči nacestách?
V tej sanitke, môžete jedného dňa ležať aj vy ... .
