Jožko napríklad tvrdí, že jeho sestra mu v zápale detského súrodeneckého boja otrieskala hlavu o radiátor. Taký ten starý, rebrový liatinový. Poznám jeho sestru a je to príjemná osoba, žiadne náznaky agresivity, tak som ani nechcel veriť. V tom sa mi ale pred očami odohrala tak častá scénka z telocvične keď hráme futbal, kde Jožko jačí, trasie sa od zlosti a ide mu pena z úst. A uveril som.
Každý sa takto pochválil čo ho predurčilo k tejto profesii a nebolo ani jedného, ktorý by podobný zážitok nemal.
Ani ja nie som výnimkou. Mne prešiel po hlave bicykel. Zvláštny príbeh a pamätám si ho celkom zreteľne. Neviem prečo, ale ja si z detstva pamätám iba tie negatívne zážitky. A pamätám si toho dosť. Zlého je aj málo dosť.
Mal som asi osem rokov. Zlatý malý chlapček oblečený v na mieru ušitom obleku krémovej farby s čiernymi a bordovými guľami. Áno, neboli to guličky, ani krúžky. Nemal som tam ani autíčka, ani psíkov, ani nič podobne milo infantilné a detské. Mal som tam veľké - asi vianočné- gule. Šila mi to stará mama. Ona na mňa rada šila a ja som to rád nosil. Ale tieto gule nie, tie som nenosil rád. No o inom som chcel.
Bolo to v deň svadby môjho stýka a preto som mal oblečený tento skvostný model z dielne mojej starej mamy. Čakal nás pred domom autobus a ja som sa otrasený módnou potupou, no tešiaci sa na stretnutie s bratrancami v očakávaní bezhraničnej zábavy do nočných hodín ponáhľal do autobusu. Autobus stál na opačnej strane cesty a i keď táto cestná komunikácia bola veľmi málo frekventovaná, aj tak som postupoval v zmysle pokynov, ktoré do mňa vštepovali už od útleho detstva. Pred vstupom na vozovku som sa obzrel na jednu stranu, na druhú a keďže široko ďaleko nebolo ani kolesa, rozbehol som sa v ústrety sedadlám nášho autobusu. Svižný beh cez vozovku som ukončil skočením na chodník, pričom som však nepredpokladal, že aj tu je nutné aplikovať nacvičený monitoring situácie po oboch stranách. Moju chybu som si na moment uvedomil v čase keď ujo sused Gryznár rútiac sa po chodníku na bicykli spustil hromženie a nadávky, ktoré som už v tomto veku poznal no nerozumel som im. Tu sa moje vnímanie objektívnej reality prerušilo a jediné čo si z nasledujúcich momentov viem celkom presne vybaviť, je dezén starého bicykla prechádzajúci mi po pravom líci smerom k pravému spánku a tlačiac moju osemročnú hlávku k asfaltu. Po nadobudnutí vedomia a uvedomení si bolestivého prežitku som sa rozhodol krivdu na mne vykonanú ohlásiť všetkých susedom hlasitým rumázganím, ktoré môj strýko zatláčaním hrče na mojej hlávke iba umocnil. Napokon však celé podujatie dopadlo nadmieru dobre a vystrájania s bratrancami som sa dočkal. Toto však bol ten zážitok, ktorý ma predurčil stať sa tým čím som.
Napokon nám Jaro porozprával ako vypadol z kočíka a vraj druzgol rovno na hlavu. Toto sme s chlapcami zhodnotili ako najzávažnejšie a razom sme pochopili, že práve tento počin nemilosrdného osudu predurčil Jara na post na ktorom sa nachádza. Jaro je totiž náš vedúci.
A tu ma napadá. Prečo ten ujo sused Grznár nešiel aspoň na motorke? Mohol som byť vedúci.
