Ako chudobný chlapec z Kysúc predal pánu Baťovi jeho „vlastné“ topánky.

Písmo: A- | A+

Otcov život je hotový námet na román. Stačilo by ho iba napísať a poslať a bol by to zaručený bestseller. Žiaľ, iba na sklonku života sa mi ho podarilo presvedčiť aby napísal (kostrbatým písmom) pár strán, z ktorých vyberám:

 „Keď som bol ešte chlapec spomínam si na našu drahú mamku, ako sme išli na cintorín a ako ju pochovávali do hrobu. Boli sme tri siroty a opustené. Pamätám si ako naši otcovia v krčme na Veselej, keď prišli za vojny na dovolenku, spievali ...červeň, červeň, červeň a ruža voňavá...

Pamätám sa ako náš hrubý zvon zhodili z veže dolu a ako sa rozštrbil. Bol to zvon, ktorý vyzváňal našej drahej mamke pri hrobe. Vo Veľkom Rovnom nám ostal tzv. „odfarný“ zvon a pamätám sa aký mal krásny tón. Koľkokrát som ho ťahal aj pri svätej omši, aj na pohreboch. Mal krásny jasný tón. Všade ho bolo počuť po celom okolí.

Cez vojnu nám náš otec priviedol macochu, ale bola chorá na tuberkulózu a za krátky čas nám umrela. Otec nám priviedol druhú macochu a tá nás bila. Bola niekde z Turkova z Kysúc a tiež nám umrela. Náš otec bol na nás veľmi prísny a priviedol nám tretiu macochu. Tá bola dobrá a mali sme ju radi. Bola to Kysučanka z Turzovky. Bola chudobná ako sme boli aj my a česť jej pamiatke a odpočinutie večné. Odišla na Moravu za dcérami. Ja ako najmladší som ostal pri babke, pásol som kravy aj iným a husi a do školy som chodil iba cez obed, pretože kravy boli cez obed doma a po obede zas na pastvu a tak som len pásol a pásol. Koľkokrát ma v škole pán farár, ako aj pán učiteľ bili trstenicou a pán Kurucár takto ma trestali z ničoho nič.

Rozmýšľal som, že od babky ujdem a tak som prespal u môjho spolužiaka Jožka Kuciferca. Na druhý deň ráno, práve pršalo, som sa rozhodol, že ujdem. Vyšplhal som sa na najvyšší smrek a keď bolo jasno, už som videl Bytču, ba aj Žilinu. A tak v tom daždi som ušiel najprv do Bytče a ďalej do Žiliny. Keď som prišiel do Žiliny, bola už tma a pršalo. Jedna dobrá pani ma oslovila, že: „Kam ideš v tom daždi?“ Povedal som jej, že som ušiel babke z Rovného. Zaviedla ma k františkánom do kláštora, kde sa ma ujali a dali mi najesť. Pýtali sa ma odkiaľ som a všeličo iné. Moja prvá robota u nich bola, že mi dali ťahať mechy na organ. Vtedy sa muselo šliapať, prúd ešte nebol. Potom ma naučili miništrovať, pomáhal som upratovať v refektári. Potom som vyberal pri svätej omši do zvončeka a dobre sa mi darilo. Rád som to robil a bol som úspešný. Zvonček som v sakristii vyprázdnil počas svätej omše niekoľkokrát. Chodil som s pánom pátrom aj po dedinách fektovať a ľudia nám dávali veľké dary a iné fúry sme vozili z dedín. Pán páter mal veľkú radosť z toho čo sme doviezli do kláštora.

V roku 1925 som odišiel od františkánov a išiel som sa učiť v Žiline k pánovi Steinovi na Rajeckú ulicu za obuvníka. Aj do učňovskej školy som chodil štyri roky. V roku 1929 som odišiel ako vyučený do Moravskej Ostravy k svojmu bratovi Jozefovi Škerkovi a na jeseň v roku 1929 som sa dostal k Baťovi ako obuvník. Zakrátko som sa stal príjemcom opráv a ešte v tom istom roku na sviatky som bol už ako predavač v pánskom oddelení. Spomínam si, ako na jar v roku 1932, keď som bol zamestnaný v predajni ako predavač, sme dostali avízo, že k nám ide pán Baťa zo Zlína. Prišiel k nám ako zákazník a ja som ho pozdravil. Stál som hneď pri vchode do predajne a že pán zákazník, čo si praje? Že boty. Zmeral som mu dĺžku a šírku, tak sa to vtedy robilo. Pán Baťa mi na to povedal: „Dobře to děláte.“ Pán Baťa mal hneď letieť do Poľska, ale v Otrokoviciach bola veľká hmla a lietadlo sa zrútilo. Tam nastala tá katastrofa a náš drahý šéf nám zahynul v lete roku 1932.“

Povedzte, nie je to zaujímavé? Kto už môže povedať, že predal zakladateľovi obuvníckeho impéria pánu Baťovi, jeho „vlastné“ topánky?

Skryť Zatvoriť reklamu