Za čo má cenu bojovať, ak nie za našu domovinu, rodinu a pri obrane našej prekrásnej vlasti. A kto sú naši spojenci? No predsa aj Maďari aj Poliaci a aj ostatné európske demokratické národy. My nie sme žiadni útočníci, my Európania nezaberáme cudzie územia, my sme sa dúfam už poučili v dvoch hrozných a krvavých vojnách, že jediná cesta je spolupráca. Aj s Nemcami, Francúzmi a aj s Angličanmi, ktorý síce vystúpili z Európskej Únie, ale aj tak sú to naši. Aj Rusi boli naši a za to, že nás oslobodili od tej fašistickej pliagy im patrí obrovská vďaka a sláva, ale potom...
Kto je teda nepriateľ? No každý kto by chcel ohroziť náš spôsob života a naše hodnoty. Nemusím tu predsa vymenúvať tie hodnoty ako sloboda (vo všetkých jej formách) a demokracia. Ale prečo niekomu vadí, že chceme prijať obrannú a bezpečnostnú stratégiu? Všímate si tú hybridnú vojnu, ktorá sa vedie na všetkých úrovniach a v každom čase bez oddychu a na každom kroku a pri všetkých príležitostiach? Kto má na to vyladenú myseľ, to vie jasne rozpoznať. Ľudia používajme kritické myslenie, než niečomu uveríme a preosejme to na všetkých možných sitách s rôznymi okami.
Viete v tom dokumente ani nemôže byť všetko detailne povedané, to nejde; takéto prehlásenia sú vždy vedené v diplomatickom žargóne. Ja si to môžem dovoliť a preto tu píšem tie svoje názory. Bol som dva roky na vojenčine v bojovom útvare a potom aj na manévroch ako bolo za socializmu zvykom; a poviem Vám, že vojna je sviňa ale niečomu nás naučila a síce odolnosti. Nás len tak niečo nezlomí, my nie sme nejaké bábovky, ktoré sa celý deň pri počítači hrajú na vojakov.
Prikláňam sa k názoru, že chlapci by mali absolvovať vojenskú službu, i keď nie dvojročnú, tak aspoň ročnú. Nech dostanú do krvi vojenskú disciplínu, aby mali aspoň „šajnu“ o čom to celé je. Potom nebudú mať o vojne romantické predstavy a stanú sa z nich muži.
