Chvála vidieckemu životu, koza „Lina“

Písmo: A- | A+

Manželka mi vraví: „Idem variť zeleninovú polievku, choď do pivničky a prines mi zemiaky, mrkvu, petržlen“. A ja na to: „Aj kaleráb zlatko?“  „ Áno, a ešte aj zeler“, dodáva.

Ale poďme pekne po poriadku. V šesťdesiatych rokoch naši vlastnili v záhradkárskej kolónii v Petržalke - v Ovsišti, malú záhradku ( v tom čase tam nebol ani jeden panelák) o výmere snáď 2 – 3 áre. To vám ale bola nádherná dedina tá Petržalka a keď na jar rozkvitli marhule, to ste mali vidieť, celá sa premenila na jednu veľkú rajskú záhradu. Postavili si tam svojpomocne malú murovanú chatku na náradie, jednoducho vybavenú, vnútri bol stôl so stoličkami, kde sme sa mohli prezliecť, schovať pred nepriazňou počasia a aj sa najesť. Môj otec – spevák v opere SND si potreboval nejako kompenzovať to duchovno s fyzičnom, a rád sa tam rýpal v zemi, mama sadila a starala sa o jahody, ja som nosil vodu na polievanie, čo som nemal až tak rád a sestra ani neviem čo robila. Neďaleko boli lesy popri Dunaji s viacerými prírodnými jazierkami kam sme sa chodili s kamarátmi kúpať, štípali nás síce ovady, ale vydržali sme.

Neskôr kvôli výstavbe novej Petržalky sme o ňu prišli, ale otec, keďže si potreboval niekde vybiť energiu, neskôr chodil len tak pomáhať svojim známym, kamarátom, kolegom, kolegyniam, profesorkám a čo ja viem komu ešte do ich záhrad a brával ma tam ako malého chlapca so sebou. Otec sa za mladi venoval boxu a kamarátil sa s našim slávnym zápasníkom Jozefom Herdom. Chodieval mu na Jaskový rad pomáhať v záhrade, stavať terasy, keďže mali dlhú záhradu do kopca. Pamätám sa, že mali za domom veľké moruše, ktoré chutili fantasticky. Raz, keď išiel od nich dolu Jaskovým radom na bicykli, tak sa mu zlomili predné vidlice a v jednej zákrute spadol na zem. Odviezla ho záchranka, tvár mal zakrvavenú a bol celý dotlčený, trvalo niekoľko týždňov, kým sa dal do poriadku.

S láskou si spomínam aj na vynikajúcu herečku a astrologičku Vilmu Jamnickú, dlhoročnú priateľku môjho otca, ku ktorej chodieval hore do Fialkového údolia pomáhať v záhrade a okolo domu a viackrát ma tam aj zobral so sebou. Bývala v malom domčeku so záhradou, s ovocnými stromami, s nádherným výhľadom na Dunaj a do Rakúska a pamätám sa na tú ich komunikáciu typu, že čo si to zas Jano urobil, že nie tak, ale ináč som to chcela, nie ten strom si mal vypíliť a podobne. Pani Vilma mala svoje jasné predstavy a môj otec tiež. V záhrade mala vysadené dule a pamätám si, že boli tvrdé, ale keď sa uvarili, tak z toho bol výborný voňavý kompót. Jedli sme ho ešte teplý.

Pani Vilma bola láskavá, taká „prírodná“ žena, otužilá, s výbornou výslovnosťou slovenčiny, energická, inteligentná a milá dáma. Cvičila jogu a to sa prenieslo aj na otca, ktorý sa tomu jeden čas venoval, cvičil tú hathajogu, staval sa na hlavu, robil luk a kopec iných cvikov. Venovala sa astrológii a urobila mi horoskop, ktorý mám ešte stále odložený. Ja na horoskopy moc neverím, ale pozorne som si ho preštudoval a čo ja viem, či ma nejakým spôsobom ovplyvňoval v mojom konaní, či nie, ale zvláštne na ňom bolo, že okrem toho, že slnko sa nachádza v baranovi a ascendent vo váhach a na čo si mám v živote dávať pozor, že sa z toho veľa splnilo. Poviete si, bolo tam toho toľko, že niečo z toho muselo vyjsť a snáď budete mať pravdu. Ale aj tak je to čudné. Alebo som si tie dobre mienené rady vzal k srdcu.

Trochu som odbočil, len som chcel povedať, že aj v Bratislave ste mohli mať v tom čase trochu vidieka. Snáď je to ešte v nejakých lokalitách možné. Hlavne v prímestských.

No a čo sa mňa týka? Zatiaľ čo sa väčšina mladých ľudí sťahovala do mesta, ja som sa vydal v roku 1983 opačným smerom. S manželkou a dvomi deťmi sme sa presťahovali do jej rodnej obce a bude tomu pomaly 40 rokov čo tu bývame. Jednou nohou som bol v Bratislave (zamestnanie) a druhou na dedine. Postavil som si fóliovník, neskôr skleník a postupne som sa učil na vlastných chybách ako aj od iných remeslu pestovania zeleniny a ovocia. Chovali sme zajace, sliepky, kurence a aj kozu sme mali deväť rokov. Koza sa volala Lina a keď to na ňu každoročne prišlo po prvom ochladení na prelome októbra a novembra, tak bliakala a bliakala. Nedalo sa to počúvať. To bol signál, že treba ísť za capom. V susednej dedine mal jeden profesor z MatFyzu (meno si už nepamätám) takého statného capa, čo povyhrával rôzne súťaže (Prešovského víťaza), ku ktorému sme zvykli chodiť. Naštartoval som Trabanta a vyrazili sme. Ten cap, vyzeral ako diabol z tých kníh o inkvizícii. Bol obrovský, dvakrát taký veľký, celý zamastený, chlpatý a smradľavý. Keď skočil na Linu, tak sa prehla a pomyslel som si, no zbohom, ten ju doláme, ale nestalo sa. Zaplatil som 150 korún československých a hybaj ho domov. Lina už ani nemukla a ja som ešte dva týždne vetral Trabanta od toho smradu. Ešte by sa o tom dalo veľa rozprávať, ale to by si zaslúžilo samostatný článok.

Vidiecky život je ťažký, ale nevymenil by som ho za mestský ani za nič. Čo vám mám povedať, sme sebestační, ale nemyslite si, že je to zadarmo. Na jeseň, keď sa záhrada zorie, tak si vydýchneme po celoročnej práci, ale v pivničke máme zeleninu, ktorú konzumujeme do jari, viazaničky cibule a cesnaku nám visia v stodole, pred dvomi rokmi som vysadil 20 ovocných stromov a vinič, sliepočky znášajú vajíčka a na policiach ležia zaváraniny všetkého možného. No proste idylka, len aby zdravie vydržalo.

A na záver trocha poézie... ó akí sú roľníci naozaj šťastní, keď poznajú vlastné výhody. Ďaleko od všetkých svárlivých zbraní ich sama spravodlivá zem ochotne obsýpa obživou z pôdy. Majú pokoj i bezpeku, život, čo nepozná klamstvá. Z času na čas zájdu do kultúrneho domu, kde im do nosa strčia takú dlhú tyčinku až dych vyráža a opäť sa poberú za svojimi starosťami a radosťami.

Skryť Zatvoriť reklamu