Otec mi celý život robil maléry, ako vtedy, keď si zabuchol dvere od bytu, kľúče zostali vnútri, mama neviem kde bola a tak sa vybral ku mne do školy. Na sebe mal len spodný diel rozgajdaných teplákov a papuče. Socialistický realizmus v praxi. Predstavte si tú situáciu. Zrovna bola veľká prestávka, všetky deti sa prechádzali dookola po chodbe, čo bola vždy dobrá príležitosť si poprezerať dievčatá, keď mi v tom spolužiaci kričia - Jano, Jano, tvoj dedko ťa hľadá. Hneď som zbystril, ja som totiž nemal ani jedného dedka. Nezazlieval som im to, otec mohol mať tak 57 rokov a keďže ja som bol najmladší a už z druhého otcovho manželstva, tak sa domnievali, že je to môj dedko. No a potom sa objavil v sprievode učiteliek, v družnom rozhovore, akoby sa nechumelilo. Dal som mu kľúč, ale nijako sa neponáhľal, určite sa ich nepýtal na môj prospech. Spolužiačky sa chichúňali a ja som sa hanbil, že mám takého starého otca a ešte k tomu tak oblečeného; respektíve neoblečeného.
Ďalšia taká príležitosť sa mu naskytla, zrovna sme išli okolo Modrého kostolíka, pred nami dve „šumné“ dievčatá v mojom pubertálnom veku a otec si povedal, že ma opäť podrobí ďalšej skúške a takú si „uľavil“, že to bolo počuť až do Liga pasáže. Nebudem tu rozoberať tie príčiny, asi mu nesadla fazuľová, ale dosť na to, že dievčatá sa strhli, obzreli sa a začali sa potmehúdsky usmievať. V tom sa otec s nevinnou tvárou obráti na mňa a vraví: „Janko, keď sa hanbíš povedz to na mňa.“ No a to už tie dievčatá vybuchli od smiechu a všetci sa náramne zabávali.
„Prestaň sa usmievať, prestaň!“ To nehovorím vám, ale otcovi, ktorý sa tu na mňa usmieva z obrazu na stene nad počítačom. Určite si tam niekde hore nalieva šampanské do horčičáku. Nuž takto ma posilňoval. Pravdou je, že som bol dosť ostýchavý. S dnešným rozumom, by som mu to vrátil replikou, že som si nemohol pomôcť, ale pôvodne som si chcel grgnúť, alebo niečo podobné. Človek na niektoré veci príde až s odstupom času a na hromadu ďalších nikdy.
Ináč, aj ja som sa párkrát vymkol. Obzvlášť jedna príhoda bola taká kuriózna. Bol som slobodný, mal som garsónku v Petržalke na deviatom poschodí a zrovna som počúval Cyrana z predmestia „Ja nemám lásku v malíčku.“ Moju pohodu narúšal len ten zvuk - cvak, cvak, stále dookola. Pomyslel som si, že zase niekto zabudol zavrieť výťah. Vybehol som von po špičkách, bosý a v trenírkach ako inšpektor „Kluzó” v tom filme Ružový panter, pribuchol som dvere na výťahu a v tom buch. Prievan mi zabuchol dvere na byte. Môj „kompjúter“ mi spustil v hlave sirénu, ktorá neprestajne hučala, počas toho, ako som si prechádzal všetky možnosti. Tých nebolo veľa. Vlastne len jedna. Mobily v tom čase neexistovali a ani pevnú linku ešte nestihli zaviesť do paneláku, lebo byty boli dané do užívania len nedávno, tak som ani nemal ako zavolať pomoc. A keďže dvere na loggiu som mal otvorené, napadlo ma, že preleziem od susedov.
Nuž som zazvonil a otvorila mi susedka, ktorá bola doma sama a než som stihol čokoľvek povedať, privítala ma slovami: „Dobrý deň pán sused, ešte ste u nás neboli“ (čo bola pravda, nedávno som sa nasťahoval) a že mi ukáže byt. Viete si predstaviť, ako si tam ako na ihlách a so záujmom prezerám ten ich byt. A pokračovala: „Tu máme obývačku a kuchyňu“, už som len čakal, že sa objaví jej manžel vo dverách a hlavou mi vírilo, to nevysvetlíš, to nevysvetlíš. „No a tu máme spálňu,“ to už mi blikali všetky kontrolky. V tej chvíli, ani neviem prečo, som si spomenul na tú historku, ako išiel náš slávny herec Ivan Mistrík poľovať na kačice a keď netrafil, ako kričí: „Len si leť, sprostá, s prestreleným srdcom“ a už som sa videl ako padám tých deväť poschodí. „A tam je loggia“, ma vytrhlo z mojich úvah. Už ma len hrúbka panelu delila od môjho bytu, postavil som sa na kraj balkóna, chytil som sa niečoho na mojej strane a prehupol som sa dnu. Uff, žijem. Takto som ešte raz preliezal, ale už oblečený. Vy to prosím nerobte, môže to zle dopadnúť.
V živote som povystrájal ešte veľa vylomenín. Či už v detstve, keď sme zvykli naskakovať do idúceho nákladného vlaku, ako aj vyskakovať z neho (na to som bol odborník), alebo v puberte pri jazde na motorke, keď som raz mal naozaj na mále, alebo na vojenčine, kde som mal škaredý úraz, alebo neskôr počas života niekoľkokrát. No neviem, či ma to posilnilo alebo nie, skôr si myslím, že je za tým môj anjel strážny. Možno si práve búcha hlavu do steny - „prečo ja!“ A ja mu vravím: „Nevzdávaj to!“
