...mi do mysle zapísala žeravým kutáčom spomienku, ktorú si odvtedy nosím.
Tak teda v krátkosti – stojím si tam pred tými húpačkami už hodnú chvíľu, manažovala to dotyčná správkyňa a vždy, keď som mal byť na rade ja, tak zakaždým niekoho uprednostnila. To ma po čase tak dožralo, že som ju počastoval všetkými šťavnatými nadávkami, ktorými som už v tom veku bohato oplýval a frustrovaný som išiel domov. Mohol som mať tak päť rokov. Ale predstavte si, že tá správkyňa sa na druhý deň prišla k nám na mňa sťažovať. Taká drzosť. Našťastie som nebol doma. Vŕtalo mi hlavou, odkiaľ mohla vedieť, kde bývam. Nažalovala na mňa a najhoršie na tom bolo, že mama, napriek mojej verzii, jej dala za pravdu. Už si nepamätám, či som za to dostal varechou, ale skôr nie. To bola druhá nespravodlivosť v mojom živote čo ma postretla. Dlho som to nemohol „prežuť“, ale teraz, po takmer šesťdesiatich rokoch (správkyňa, ak to budete čítať), môžem povedať - odpúšťam Vám.
V strede ihriska bol i bazén, v ktorom sme sa v lete kúpavali a v zime hrali hokej. Bazén sa využíval i k rôznym spoločenským udalostiam, ako je to vidieť na obrázku. Ten chlapček, čo tam v popredí stojí, som ja. Neviem, čo to bola za slávnosť. Bazén nebol hlboký, vody bolo tak okolo pol metra, radi sme sa tam čvachtali, až kým sme nevyhladli a potom v mokrých trenírkach, po tom zapľuvanom chodníku, hybaj ho bosí domov. Bol som vodný živel ako mnoho mojich rovesníkov a veľmi som si to užíval.
Ešte prikladám fotografiu, ako sa „kvarglujem“ (na obrázku v strede). V pozadí je predajňa Mlieko-Syry-Vajcia (vedľa budovy rozhlasu), kam sme chodili pre mlieko.
Predavačka nám ho naberačkou nalievala do kanvičky z rôzne veľkých nádob. Naberačky boli kovové, valcového tvaru s dlhou rúčkou, buď pollitrové, alebo litrové i väčšie. Do mliekarne sme chodili aj pre ten vynikajúci, hustý a veľmi chutný jogurt s džemom v sklenenej nádobke so zúženým hrdlom. Peňazí nebolo veľa, ale sem tam sme si ho mohli dovoliť.
Potraviny boli zo strany Duklianskej (Lazaretská), kde je teraz tuším cestovná kancelária, a tam sme chodili nakupovať. Mamu sme trápili, aby nám kúpila zemiakový cukor, ovocnú lízanku v tvare píšťalky, na ktorej sa naozaj dalo zapískať (to bolo niečo výnimočné a naozaj exkluzívne) a také šumienky (tvar mali ako magnetky), jedna bola biela a druhá hnedá. Jednotlivo to nechutilo, biela bola kyslá a tá druhá mdlej chuti. Na jednu sme napľuli a treli ich o seba, čím vznikla taká pena, ktorú sme lízali.
No a v rohu námestia, na rohu Továrenskej, stál „slávny“ Merkúr. Bola to zadymená krčma štvrtej cenovej skupiny, kde sa hovorilo všetkými prešporáckymi jazykmi (slovensky, maďarsky, nemecky a iné). Hocikedy ste tam mohli dostať po papuli. Chlapi k tomu používali päste, kopy, chvaty, krígle, stoličky a čo ja viem, čo ešte. Človek musel byť ostražitý čo a ako povie. Pamätám si, ako raz odtiaľ prišiel môj otec s maminým bratom, ktorému stekala krv z temena hlavy. Neviem, kto vyhral. My deti sme tam chodili na čapovanú kofolu po futbale. Odvtedy som už nikdy v živote nepil takú dobrú kofolu. V tom čase ste ešte mohli vidieť sem tam v bratislavských uliciach aj vozy ťahané koňmi. Neraz som videl ako pohonič zaparkoval koňa s vozom pred Merkúrom, zatiahol „ručnú brzdu“, cez hlavu mu zavesil vrece zo senom, alebo ho hodil pred neho na zem a išiel sa potužiť. Urobili si krátku, niekoľkohodinovú pauzičku. Aj kôň bol spokojný a aj pohonič.
Na námestí dominuje budova rozhlasu, o histórii ktorej si netrúfam písať, len viem, že môj otec tam nahral ľudovú pieseň, ktorú dávali i v rádiu. Na jakubáku ste mohli v tých časoch, stretnúť celú plejádu vynikajúcich spevákov a legendárnych hercov. Nahrávali sa tam rôzne rozprávky a hry pre deti a mládež, ktoré sme potom tak radi počúvali v rozhlase po drôte. Bola to taká biela skrinka zavesená na stene ku ktorej viedol jeden káblik, s jedným otočným kolieskom ktorým sa to zapínalo a pridával sa aj zvuk. Išla tam len jedna stanica, ale mal som to rád.
Nemôžem nespomenúť tú obrovskú budovu železníc na Klemensovej ulici, ktorá z jednej strany lemuje jakubák a síce, že v nej nepretržite premával výťah, tzv. „paternoster“. Tak to vám bolo niečo úžasné, nepretržite premával hore dole a nemal dvere a keď sa dostal na Vašu úroveň, tak ste museli doň naskočiť. A potom i vyskočiť. Nebolo to pre slabé povahy, ale to sme mi neboli.
Jakubák prešiel viacerými zmenami. Bazén, potraviny, mliekareň, krčma sú preč a tiež už nevidno žiadne stopy po benzínovej pumpe, ktorá bola zo strany Klemensovej ulice a našťastie ani po Rusoch, ktorí odtiahli za Ural, alebo možno aj do Afganistanu. Kto ho vie. Mali sa tu ozaj dobre v kláštore. Teraz, keď sa rehoľné sestry vrátili späť, tak sa už neozýva to kaáááá-lin-kaka-lin-kakalin-kamaja, ale iné bohumilé piesne.
A vy milé deti ako sa vám na jakubáku teraz žije? Nezabudnite si to niekde zapísať, aby ste to nemuseli prácne loviť v pamäti ako ja. Aby ste to všetko, čo teraz zažívate, mohli porozprávať svojim potomkom, keď už tu ja nebudem a ani nikto z mojich rovesníkov. Určite to budú zaujímavé príbehy. No a ja, ja som mal veľký operačný rádius, lebo som bol stále vonku, nosím v pamäti ešte veľa príbehov, o ktorých vám rád porozprávam pokiaľ nedostanem Alzheimera. A vy starší - pamätníci, opravte ma, alebo doplňte prosím, budem rád.
A na záver trochu poetiky: Ó Bratislava, Bratislava, mesto moje rodné, ty krásavica na Dunaji, ktože ťa tam teraz obýva...
