„Čo sa deje?“, pýtam sa. „Prišli Rusi“, vraví otec.
Mal som dvanásť rokov. „Ty nikam nepôjdeš, zostaneš doma!“, prikazovala mama. Chodili hore dolu po byte, rýchlo som sa obliekol a hybaj ho von, ešte som začul za sebou mamine volanie „vráť sa, počuješ?“ Schody som bral po dvoch, vybehol som na ulicu a vytrieskam oči - na celej Klemensovej ulici boli zaparkované vojenské nákladné autá a iná vojenská technika. A všade plno rozhorčených ľudí ako gestikulovali a hustili do tých vojakov, ale tí iba sedeli vo svojich vozidlách a neodpovedali. Ničomu nerozumeli a aj keby rozumeli, tak to mali určite zakázané.
Zahnem doprava na Dostojevského rad a oproti divadlu Malá scéna pri železničnej trati boli odstavené tanky a opäť všade ľudia ako na prvého mája (kedy sme každoročne vyvolávali na slávu nášmu pracujúcemu ľudu a Komunistickej strane Československa). Ľudia boli frustrovaní a nasratí (iné slovo ma nenapadá) vysvetľovali tým vojakom, že to musí byť nejaký omyl a že tu u nás nie je žiadna kontrarevolúcia a že doteraz sme mali Rusov radi, ale odteraz už nie. Strašné sklamanie, Rusi-bratia, prečo ste prišli, ako ste nám to len mohli urobiť. A kričali „Ivan choď domov!“ a podobne.
Ľudia boli zmätení, nevedeli čo majú robiť a stávali sa aj iné veci v tom virvare. Pamätám sa na jedného muža ako chodil s takým dlhým rebríkom a demontoval tabuľky s názvami ulíc. To aby naši „osloboditelia“ netrafili, alebo aby nevedeli kde sú? Ja som tam pobehoval a videl som ako opľuli jedného vojaka, vodiča nákladného auta a ako mu ten pľuvanec stekal po líci. Aj som ho ľutoval. Boli to mladí vojaci a podľa mňa nič nechápali a ani nevedeli kde sú. Oficieri zavelili a oni išli. Rusi mali veru iný výcvik o čom som sa neskôr presvedčil na manévroch na Oremlaze.
Na vlastné oči som videl, ako na Šafárikovom námestí z nákladného auta vytiahli jedného mladého vojaka a ten dav ľudí tlačil nákladiak dole do Dunaja. Tlačili ho vedľa mosta Červenej armády, ale teraz si už fakt nespomínam, či ho tam aj dotlačili a čľupol do vody, ale ozvali sa výstrely zo samopalov z Petržalskej strany, od miesta kde stávali kolotoče a nad hlavami nám svišťali guľky. Dav sa rozutekal, každý kde mohol. Ešte si spomínam, ako horel tank a ruský vojaci ho hasili tak, že lopatami naň hádzali hlinu zo železničného násypu, ktorý sa tiahol až na starý most. Bolo to oproti divadlu Malá scéna. Či ho niekto úmyselne zapálil, alebo nie, to už neviem.
No a čo bolo potom, keď sa prach usadil? Nuž nastala normalizácia a „Poučenie z krízového vývoja“, blablablablabla. Ruské vojenské veliteľstvo sa nasťahovalo do kláštora na Jakubovom námestí, neskôr sa premenovalo na Leninovo námestie a pribudla tam busta Lenina, ku ktorému sa chodilo klaňať.
A to je tak všetko, čo som chcel povedať o tom prenešťastnom roku 1968. Ale na druhej strane ktovie, ako by ten socializmus s ľudskou tvárou dopadol, keby neprišli Rusi. A je vôbec socializmus reformovateľný? To už nechám na Vás. Len ma tak napadá, nemali by sme byť voči tým našim bratom ostražitejší?
